Text a iné fetiše (3. aug. 2018)

Bola si na tom Putnovi? Aké to bolo? Ja som sa včera podvečer vrátil z Kutnej Hory. Bol to trochu zvláštny výlet, keď vezmem do úvahy, za akým účelom som tam išiel, a že som ho absolvoval celkom sám. Cestou vo vlaku som čítal Guiberta. Je to veľmi silná kniha – uvedomil som si to, keď som ju včera na spiatočnej ceste dočítal – mladého, tridsaťročného autora, ktorému bol diagnostikovaný AIDS, a ktorý sa musí vysporiadať s faktom, že je to konečná diagnóza, a že čas, ktorý mu zostáva, sa dá spočítať v mesiacoch. Guibert vychádza zo svojich denníkových záznamov a dopĺňa ich fikciou. Hoci som túto knihu čítal tretíkrát, zistil som, že som si z nej pamätal veľmi málo, mal som viacmenej iba akési zahmlené dojmy. Medzitým som sa však o Guibertovi čo-to dozvedel, okrem iného som začal čítať jednu rozsiahlu štúdiu o jeho tvorbe. Vďaka tomu ho už vnímam omnoho komplexnejšie. Predovšetkým som si uvedomil, že jeho fotografická tvorba, ktorá ma oslovila prv, než som začal čítať jeho román, je celkom rovnocenná s jeho literárnou tvorbou, dokonca sa navzájom dopĺňajú.

Guibert chcel byť režisérom, ale neprijali ho na štúdium. Niekoľko rokov sa venoval recenziám fotografických výstav a filmov, scénáristicky sa podieľal na realizácii filmu L ́Homme Blessé (Zranený muž, 1983) a v závere života natočil autobiografickú videosnímku s príznačným názvom Pudeur ou L’impudeur? (Skromnosť, či nehanebnosť? 1992), ktorá sa stala naplnením jeho sasomasochistických až sebazničujúcich vízií exhibicionistu opísaných v jeho literárnych prvotinách.

Jeho fotografie ukazujú akúsi obnaženú realitu, ale je v nich aj veľa poézie, ktorú si dovolím prirovnať k vizuálnej estetike Tarkovského filmov. Je možné, že Guibert Tarkovského obdivoval, v katalógu z jednej Guibertovej výstavy je jedna fotografia s Tarkovského portrétom.

Jednou z postáv Guibertovho románu, kde je autor zároveň rozprávačom, je filozof Muzil, v ktorom v 90. rokoch verejnosť ľahko spoznala Michela Foucaulta. Guibert s ním mal údajne intímny vzťah. Bol medzi nimi rozdiel jednej generácie, a ak by to bola pravda, opäť to pripomína jeden z častých motívov Guibertových prvotín, a síce incestný vzťah otca so synom. Guibert píše, že Muzila/Foucaulta vrúcne miloval, no o ich vzťahu nikdy nepísal ako o mileneckom. Foucault umieral na AIDS, o ktorom sa v tom čase vedelo veľmi málo. Podobne ako informácie o jeho chorobe bol Foucault prísne strážený nemocničným personálom a svojou rodinou, ktorá sa obávala verejného škandálu. Nebolo mu dovolené ani čítať, snáď aby sa k nemu prostredníctvom kníh nedostali nejaké nákazy, ktoré by už jeho organizmus nezvládol. Postupne k nemu prestali púšťať aj priateľov, vrátane Guiberta, aj keď sa Foucault sám jeho spoločnosti dožadoval, smela k nemu už iba jeho rodina.

Foucault sa vraj pred smrťou často pozeral na Guibertovu fotku, ktorú do nemocnice prepašoval Foucaultov partner, ktorého meno český prekladateľ, podľa mňa veľmi nevhodne preložil ako Štěpán, podobne ako mnoho ďalších mien (okrem toho, že vzhľadom k tomu, že pre meno Hervé nehľadal český ekvivalent, to vyznieva dosť hlúpo, je to necitlivá apropriácia cudzieho materiálu prostredníctvom prekladu a jeho vytrhávanie z kontextu pôvodných reálií). Na mnohých miestach pochybujem o relevantnosti prekladateľovho slovníka, ale keďže nepoznám pôvodný text, tak sú to len domnienky. Vlastne som chcel skôr o tej čistej láske…

Po Foucaultovej smrti na žiadosť jeho partnera vyfotografoval Guibert celý Foucaultov byt, aby zdokumentoval stav, v ktorom ho po ňom jeho partner prevzal. Píše, že použil Rollei 35 a požičanú Leicu, ale fotografie nikdy nevidel.

Vo vlaku som si robil poznámky a tak som škrabal, že som sa bál, že po sebe nebudem schopný niektoré slová prečítať. Už niekde na začiatku cesty vlakom som si do rozčítanej knihy napísal vetu o tom ako ma pri cestovaní pravidelne prepadáva neodolateľná potreba písať, aj keď niekedy nie je o čom.

Penzión, v ktorom som sa ubytoval, nie je žiadny penzión, ale ošumelá robotnícka ubytovňa, ktorú by som neodporučil ani najväčšiemu nepriateľovi. Je to obyčajný pajzel so starým, nevzhľadným nábytkom, neudržiavanými toaletami a spoločnými sprchami, kde som sa bál, že chytím nejakú pleseň – mal som pocit, že som sa vrátil v čase. Napriek tomu, že všade sú nálepky so zákazom fajčenia, izba zapácha, ako keby tu len minulú noc prebiehala nikotínová párty.

Večer som sa prešiel do vnútorného mesta, ako tu hovoria historickému centru. Vlastne to bola skôr túra, či dokonca tortúra, keďže som musel ísť peši 4 km tam a 4 naspäť. Inak by som musel asi hodinu čakať na vlak a mestskou dopravou by som sa musel voziť po sídlisku, ktoré som nechcel vidieť, aby som si nekazil dojem. Z mesta som chcel vidieť iba historické centrum a kostnicu.

Kostol nanebovzatia som si ešte stihol odfotiť osvetlený zapadajúcim slnkom, ale keď som sa dostal k Svätej Barbore, slnko už zapadlo. Napriek tomu sa mi podarilo urobiť pár fotiek, s ktorými som bol spokojný.

Hoci som bol unavený zo sedemhodinovej cesty vlakom a z dlhej prechádzky, v noci som dlho nemohol zaspať. Bolo to tou izbou, tvrdými matracmi, fajčiarskym puchom, zapáchajúcou plesňou na hadici pod umývadlom vedľa postele, príliš hlasnou chladničkou, či veľkým teplom. Ani na druhej posteli to nebolo lepšie (ako v tom Baudelaireovom texte Anywhere Out of the World.) Ráno som si na záchode musel pridržiavať dvere, zámok bol nefunkčný. Pre celé poschodie je tu iba jedna toaleta, presnejšie jedna misa, ktorá nápadne pripomína tú z jednej z kľúčových scén Trainspottingu, ak si to niekedy videla.

Z ubytovne som radšej vypadol už o siedmej ráno, aj keď sedlecká kostnica sa otvára až o ôsmej. Na cintoríne pri kostnici som stretol niekoľkých dôchodcov, ktorí sem prišli skoro ráno, aby sa vyhli vysokým teplotám, hoci ja som mal pocit, že už teraz je tridsať stupňov, napriek tomu, že bolo iba pol ôsmej. Okrem mňa tam čakala ešte jedna aziatka.

Na Kostol všetkých svätých je nalepený malý cintorín, ktorý má toľko rokov ako kostol, ale z pôvodných hrobov z čias jeho najväčšej slávy tu už asi nie žiadny. Namiesto toho je tu množstvo malých nevkusných hranatých náhrobkov, ktoré do tohto prostredia vôbec nezapadnú (alebo skôr do mojej koncepcie, keďže je to relatívne). Hlavný vstup do cintorína je zahltený množstvom tabuliek a informácií o kostnici, ktoré sa dnes dajú pohodlne vygoogliť, a tak iba nezmyslene narúšajú atmosféru miesta, ktorú aj bez toho banalizujú už spomínané náhrobky. Podobne to vyzerá priamo v kostnici, kde sa v bezprostrednej blízkosti jedného z kostených ornamentov na stene nachádzajú suveníry. Správa kostnice pridala do vstupného priestoru ďalší pult (keď som tu bol pred desiatimi rokmi, tak tu ešte nebol). Pri jednom sa kupujú vstupenky, pri druhom suveníry, pritom je priestor taký malý, že už aj jeden pult je veľa. Okrem toho je tu aj výťah pre imobilných ľudí a hoci je fajn, že je im tu umožnený prístup, je to iba ďalší prvok, ktorý sem nepatrí. Zvislá tyč na konci zariadenia čiastočne pretína z kostí vyskladaný nápis s menom Jana Rinta z roku 1870, ktorý pre kostnicu vytvoril väčšiu časť výzdoby interiéru, vrátane impozantného lustra. Korunu všetkým týmto moderným “vylepšeniam” dávajú akési “ikebany” z usušených kvetov na pôvodných barokových katafalkoch, ktoré sem zrejme v dobrom úmysle umiestňujú milé tety zamestnankyne. To aby na ne (a pochopiteľne aj na návštevníkov) kostnica nepôsobila tak smutno.

Na spiatočnej cesty vlakom som sa nevedel zbaviť dojmu, že mám v krku drobné čiastočky droliacej sa omietky z kostnice. Dokonca som váhal, či sa mám napiť vody, aby som ich nemusel prehltnúť, ale smäd bol silnejší. Omietky v kostnici sú v takom zlom stave, že by sa tu ľudia mali chrániť rúškami.

Vo vlaku oproti mne sedela mladá žena s dcérkou. Predstavoval som si, že keby sa ma opýtala, čo čítam, odpovedal by som jej: „To nechcete vedieť.” Guibertova kniha je knihou človeka odchádzajúceho na smrť, pozorujúceho umieranie svojich blízkych s vedomím, že jeho smrť bude s ich smrťami identická alebo im prinajmenšom bude veľmi podobná (Proust na jednom mieste Hľadania strateného času píše niečo v tom zmysle, že každá smrť je iná, individuálna, čo v prípade AIDS asi platí iba čiastočne. (1)

V osemdesiatych rokoch 20. storočia bol AIDS pre nakazených istým rozsudkom smrti, hanbou a najväčším ponížením, bola to kliatba, ktorá ich odsudzovala do najstrašnejšej samoty a strachu, že budú odhalení, prenasledovaní a šikanovaní. Guibertov román je aj o tom, ako si veľké farmakologické spoločnosti, podobne ako niektoré nemocnice, postupne urobili z AIDS biznis. Lieky, ktoré neliečili, len udržiavali organizmus nakazeného pri živote, sa predávali za premrštené ceny; jedno zo zdravotnícikych zariadení, ktoré Guibertov hlavný hrdina navštevoval, sa v priebehu niekoľkých mesiacov zmenilo z krachujúcej studenej búdy na prosperujúcu nemocnicu s recepciou ako v drahom hoteli, s kobercami na podlahách a vyškoleným uniformovaným personálom s nacvičenými chápavými výrazmi tváre a súcitnými floskulami (Rilke už v roku 1909 v Zápiskoch malteho Lauridsa Briggeho písal o tom, že nemocnice sú stroje na smrť). Strach z ochorenia bol taký veľký, že bavorské úrady vraj navrhovali, aby mali v rámci preventívnych opatrení ľudia nakazení AIDS na viditeľnom mieste vytetované značky upozorňujúce na možnosť nákazy. Guibert na jednom mieste románu rozvíja myšlienku, že odkedy vie o svojej nákaze, má pocit, že jeho krv ešte nikdy nebola taká obnažená.

Foucault si krátko pred smrťou nevedel spomenúť na zásadné veci, ktoré napísal. Vplyvom postupujúcej choroby mu odumierali mozgové centrá.

Intímny akt je balansovaním na hranici medzi životom a smrťou.

V jednom rozhovore rozpovedala Diamanda Galás anekdotu o už nežijúcom Tonym Valentinovi, svojom duchovnom homosexuálnom (2) manželovi – ako sa o ňom rada vyjadruje – , s ktorým zdieľali podobný zmysel pre humor. Keď sa s ním raz vybrala na večeru do jednej newyorskej reštaurácie, kde bolo ako atrakcia pre hostí akvárium s piraňami. Valentino, ktorý mal AIDS, strčil do akvária ruku a okamžite sa mu do nej jedna piraňa zahryzla. Keď ju odtiaľ zakrvavenú vytiahol, sucho poznamenal, že aj keď to sakramentsky bolí, tá malá mrcha sa rána nedožije.

Ešte pridávam jednu anekdotu z evanjelického cintorína v Banskej Bystrici z tohto týždňa. Keď som sa tu snažil odfotiť detaily na jednej rozpadávajúcej sa hrobke, prišiel ku mne postarší pán, veľmi úctivo sa mi pozdravil a spýtal sa, či teda už pôjde dole (to ako tá hrobka). Bol to bol správca cintorína a považoval ma za majiteľa hrobky, ktorú som fotil. Keď som ho ubezpečil, že si len fotím cintorín, rozhovoril sa o rozpadávajúcich sa starých hrobkách, ktoré permanentne ohrozujú okolité hroby, podobne ako vysoké stromy, na ktorých môžu iba orezávať konáre, pretože sa sem nedostane ťažká technika. Ľudia sa vraj iba sťažujú, ale neuvedomujú si, že staré hrobky môžu opraviť len ich majitelia. (V prípade, že by išlo o kultúrne pamiatky, to neplatí, môže ich opraviť viacmenej ktokoľvek.) Povedal som niečo v tom zmysle, že to musí mať ako správca cintorína veľmi ťažké, s čím rozhodne súhlasil, poprial som mu všetko dobré a ďalej som sa venoval svojim veciam.


(1) „…privlastňovacie prídavné meno (v slovnom spojení Swannova smrť; moja pozn.) neoznačuje len čisto náhodné spojenie. Mám pri týchto slovách na mysli tú celkom individuálnu smrť, smrť zoslanú osudom Swannovi pre jeho osobnú obsluhu. Pretože slovo smrť používame len pre zjednodušenie, a v skutočnosti existuje toľko smrtí, koľko je osôb. Nie sme vybavení žiadnym zmyslom, ktorý by nám ich dovolil vidieť, ako sa všetky tie smrti, tieto aktívne smrti nasmerované osudom k tomu či onému človeku, ponáhľajú plnou rýchlosťou najrôznejšími smermi.” (Marcel Proust, Hľadanie strateného času V, Uväznená, Odeon, Praha 1985, s. 200; môj preklad českého prekladu Jiřího Pechara)

(2) Galás nerada používa slovo “gej”, pretože v jej chápaní označuje niekoho nadmieru zženštilého, a jej homosexuálnych priatelia takí ani zďaleka nie sú.