Text a iné fetiše (5. júl 2018)

Pretože my živí sme všetci iba mŕtvi, ktorí sa dosiaľ neujali svojich funkcií.

Marcel Proust, Dnové četby

Na cestu som si vzal dve knihy: 1. Hervé Guibert, Příteli, který mi nezachránil život; 2. John Claudius Loudon, On the Laying out, Planting, and Managing of Cemeteries; and the Improvement of Churchyards (O zakladaní, vysádzaní a starostlivosti o cintoríny a obnove cirkevných cintorínov ).

Guibertova kniha o umieraní na AIDS je jeho jediný román, ktorý vyšiel v našom (českom) preklade. Mám ju už aspoň 20 rokov a teraz ju čítam tretíkrát. Predpokladám, že dôvodom k jej vydaniu u nás neboli ani tak Guibertove spisovateľské kvality, ako samotná téma: homosexuáli umierajúci na AIDS, ako aj denníkový charakter diela, ktorý umocňuje pocit autentickosti. Smrť ako marketing. To vždy účinkuje. Guibert sa začiatkom 90. rokov minulého storočia vďaka tejto knihe dostal do medzinárodnej pozornosti, hoci mal už za sebou niekoľko románov a experimnetálnych poviedok.

Okrem toho som cestou vo vlaku počúval tieto skladby v interpretácii Diamandy Galás: 1. Hastayım yaşıyorum (Som chorý/á/; Udi Hrant), 2. Σαν πεθάνω στο καράβι (Ak by som zomrel/-a/ na lodi; anonym, rembetiko), 3. Je Rame (Veslujem /proti prúdu/; Henri Michaux), 4. Epístola a los Transeúntes (Epištola pútnikom; César Vallejo), 5. Άνοιξε (Otvor sa; Yannis Papaioannou), 6. Todesfugue (Fúga smrti; Paul Celan), 7. O Death (Ó smrť; anonym), 8. Pardon Me I ́ve got Someone to Kill (Odpusť mi, musím niekoho zabiť; Aubrey Mayhew, Johnny Paycheck).

Cirkevné a sekularizované cintoríny sú miesta, ktoré nemajú pozdvihnúť len morálku a vkus a svojím rastlinným bohatstvom kultivovať intelekt, ale slúžia aj ako záznam histórie. (Loudon, s. 13)

Jedného dňa som sa náhodou dozvedel od jedného z vašich priateľov, že ste opustili tento svet a zanechali tu dievča, ktoré sa na vás podobá. Pri tejto novine, ktorá by mi pred dvadsiatimi rokmi bola rozbúrila celú dušu, rozhostilo sa vo mne čosi ako veľké ticho; ten pocit, čo sa ma zmocnil, to nebola prudká bolesť, ale hlboký a pokojný smútok duše poslušnej (v zmysle načúvajúcej, moja pozn.) veľkému učeniu prírody. Pochopil som, že to, čo som miloval, bol iba tieň. Ale spomienka na vás aj tak ostáva čarom môjho života. Vaša pôvabná podoba pomaly vädla a napokon zmizla pod hustou trávou. (Anatole France, Na bielej skale a iné prózy, s. 57 )

Celkom prirodzene, bez pomoci niektorého zo starých textov, som jej líčil sladký smútok večera a krásu rodnej zeme, ktorá nás živí nielen chlebom a vínom, ale aj myšlienkami, citmi a vierou, a ktorá nás všetkých prijíma do svojho materského lona ako malé, po dlhom dni unavené deti. (France, s. 63)

Náhodou som na webe objavil rozhovor so Štefanom Šľachtom, kde spomína Jurkovičove cintoríny v Poľsku a menej známy cintorín v Bratislave na Žižkovej ulici. Raz si mi spomínala, že si tam bola.

Na jednom z kresťanských sarkofágov v rímskych katakombách stojí vyrytá kliatba, ktorej hrozný zmysel som pochopil až po určitom čase. Stojí tam: „Ak nejaký bezbožník znesvätí tento hrob, nech zomrie ako posledný spomedzi svojich drahých!” (France, s. 76)

K rodičom som dorazil okolo jednej popoludní. Naobedovali sme sa a vypili kávu, a potom sme pozerali film Babí léto, ktorý náhodou išiel v telke. Je tam scéna, kde manželka ukauje manželovi hrob, ktorý pre nich kúpila, a ktorý patril panej XY, ale už zaňho dlho nik neplatí. Manžel sa ohradí, že nevie, prečo by mal ležať v hrobe s nejakou XY. Nejako som sa nevedel sústrediť na Guiberta, ani na Loudona, tak som začal čítať Anatola Francea, ktorého som si minule doniesol k rodičom, ale nevedel som sa doňho začítať.

Veľký Goethe, ktorý bol mimoriadne vitálny, totiž veril, že človek umrie až vtedy, keď sám naozaj chce, čiže keď už všetka energia odolávajúca konečnému rozpadu, ktorá ako taká predstavuje život, je úplne zničená. Inými slovami, myslel si, že človek umiera len vtedy, keď už nemôže žiť. (France, s. 103)

Jednu starú markízu, filozofku, Helvétiovu priateľku z mladosti, s ktorou som sa stretol už ako so starenkou u môjho otca, navštívil v poslednej chorobe farár a chcel ju pripraviť na smrť. – Je to až také dôležité? – Spýtala sa ho. – Vidím, že sa to každému podarí hneď na prvý raz. Onedlho potom ju šiel navštíviť môj otec. Bola už vo veľmi zlom stave. – Dobrý večer, priateľ môj, – povedala stískajúc mu ruku, – idem sa pozrieť, či boh niečo získa, keď ho človek spozná zblízka. Takto umierali priateľky filozofov. (France, s. 115)