Text a iné fetiše (13. aug. 2018)

V sobotu som opäť robil nejaké fotky na našom katolíckom cintoríne. Paradoxne ma zlákal letný dážď, o ktorom som síce vedel, že mi veci skomplikuje – mal som voľnú iba jednu ruku, lebo v druhej som musel držať dáždnik-, ale myslím, že sa to oplatilo. Tentoraz som sa zameral na rôzne detaily, ktorým som predtým nikdy nevenoval pozornosť. Tento cintorín mám nafotený skrz-naskrz, preto som sa naňho chcel pozrieť trochu inak a dostať do fotiek oveľa viac intimity.

Potreba inímneho priestoru na rozjímanie nad hrobom príbuzného bola od konca 18. storočia veľmi naliehavá. V tom čase v podstate existovali iba stredoveké cintoríny nalepené na kostoly, okolo ktorých vznikali a neustále sa menili ako živý organizmus. Staré hroby sa vyprázdňovali, kosti sa ukladali do karnerov po obvode cintorína alebo do špeciálne na to určených stavieb, osuárií, pričom priestor cintorína sa zväčšoval len minimálne.

Potreba intimity bola aj jedným z Loudonových zásadných argumentov stojacich pri zrode moderných sekularizovaných cintorínov. Philippe Ariés píše o tom, že hroby pôvodne neboli husto naukladané vedľa seba, ako to poznáme z dnešných cintorínov, rozmiestňovali sa vo väčších rozostupoch, aby mohli mať pozostalí dostatok súkromia na rozjímanie. Dôležité bolo aj spojenie s prírodou v duchu osvietenskej filozofie, preto sa k budovaniu nových cintorínov pristupovalo ako k parkom. Osvietenské myšlienky priniesli celkom nový pohľad na život a teda aj na smrť. Smrť, ktorá bola integrálnou súčasťou života, bola zrazu vykázaná mimo mesto. Ľuďom však nejaký čas trvalo, kým prijali myšlienku sekularizovaných cintorínov. Od čias stredoveku bol totiž kostol tradičným prostriedkom ochrany mŕtvych pred peklom alebo niečím nedefinovaným pred čím ich mohla ochrániť iba cirkev. Nové mestské cintoríny boli navyše situované na perifériách miest – hlavne z hygienických dôvodov, pričom tradičné obrady sa odbavovali v kostoloch uprostred miest, odkiaľ museli mŕtvych presúvať zdĺhavým spôsobom.

Až neskôr, keď sa zistilo, že moderné cintoríny sú hygienicky nezávadné, na nich pribudli kaplnky a kostoly, a mestské samosprávy spolu so súkromnými správcovskými spoločnosťami mohli rozbehnúť biznis s hrobovými miestami, ktorý bol dovtedy výhradnou doménou cirkvi. Napríklad na starom mestskom cintoríne v Brezne sú hroby tak nahustené, že medzi niektorými je len minimálny alebo vôbec žiadny priestor na prechod. Hoci tu nešlo ani tak o biznis ako skôr o skutočný nedostatok hrobových miest. Rozloha cintorína bola obmedzená danosťami terénu. Tento cintorín je okrem neorenesančnej hrobky rodiny Lehotzky – je to krásna ukážka palladiovského štýlu, ktorý priniesol do Anglicka v 1. pol. 18. stor. krajinný architekt William Kent a neskôr sa odtiaľ rozšíril do celej Európy – zaujímavý aj tým, že na ňom boli pochovávaní katolíci, evanjelici aj židia, čo sa v počiatkoch budovania cintorína nestretlo s veľkým pochopením. Postupne sa tu však prirodzene vytvorili tri sekcie, z ktorých každú obsadila jedna viera a paralelne boli vybudované aj tri samostatné vstupy do cintorína. Princíp spoločných cintorínov pre všetky viery bol po sekularizácii cintorínov v Európe bežný.

Na katolíckom cintoríne v Banskej Bystrici sú dve, pre mňa veľmi silné, vyobrazenia zmŕtvychstania. Prvé z nich je na reliéfe na náhrobníku rodiny Ondrejkovits, kde sa nad rodinným erbom odohráva pohnutá scéna: na pozadí zamračenej oblohy sa vznáša anjel trúbiaci na trúbu a zo zeme pod ním (zjavne ide o cintorín) oživení mŕtvi vstávajú zo svojich hrobov. V dolnej časti náhrobníka, pod dlhým latinským textom, je vyobrazená ľudská lebka. Druhý – basreliéf nad portálom hrobky pivovarníckej rodiny Herritz, ktorú projektoval budapeštiansky architekt Miklós Ybl v neorenesančnom štýle, zobrazuje tri ženy v dlhých rúchach držiace v rukách nádoby s vonným olejom. Podľa Markovho evanjelia Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salomé, prichádzajú k Ježišovmu hrobu a stretávajú tu anjela sediaceho na kameni odvalenom z vchodu do hrobky. Autora basreliéfu nepoznám, každopádne som si ho odfotil z dramatického podhľadu.

Slovenské slovo “ cintorín” pochádza z gréckeho kimitirion, ktoré označovalo spálňu a súviselo so slovom kimi, ležať. V latinčine sa toto slovo ustálilo ako cimiterion alebo cimitirion a odtiaľ sa rozšírilo do románskych a niektorých slovanských jazykov.

M.