Text a iné fetiše (3. sept. 2018)

V piatok ráno, keď som robil nejaké fotky v zanedbanom mestskom parku v Sobranicach, som si uvedomil niečo zásadné o Hľadaní strateného času. Vlastne to súvisí viac s Benjaminom Crémieuxom a jeho štúdiou o Proustovom románe, v súvislosti s ktorým používa termín “surimpresionizmus”. Len teraz som pochopil, že tým myslel zobrazovanie každodennosti, ktoré ide nad impresionizmus, teda ktoré túto každodennosť skúma do hĺbky. Proust si vyberal hrdinov, ktorí neboli ničím výnimoční a nereprezentovali žiadnu ideu (ako napríklad románoví hrdinovia Dostojevského) a pokúsil sa realisticky zachytiť ich vnútorný život.

V parku som fotil stromy – v poslednej dobre to robím často; myslím, že to súvisí s fotením cintorínov, kde stromy v zásadnej miere dotvárajú ich celkový charakter (1) -, zvlášť som sa zameral skupinu platanov, ktoré kedysi rástli okolo betónového kruhu obkoleseného lavičkami, na ktorých sme ako tínedžeri (vtedy sa ešte používalo slovo “mládež”) často posedávali. Betónový kruh bol pred veľa rokmi odstránený (vždy sme si o ňom mysleli, že bol určený na tanečné zábavy, keď boli v našom veku naši rodičia), lavičky tiež, ale platany našťastie zostali.

Odtiaľ som išiel na mestský cintorín, aby som si nafotil hrob Františka Patočku a Irmy Sztárayovej. Patočkov hrob som fotil viackrát, celkom dobre ho mám nafotený aj na filme, chcel som ho ale ešte odfotiť z viacerých pohľadov. František Patočka zomrel v roku 1938 (môj otec hovorí, že bol poštár a zahynul pri výbuchu bomby a spolu s ním aj dve sliepky – údajne sa to píše v nejakej knihe, pre istotu som nezisťoval v akej). Na jeho hrobe je podľa mňa veľmi vkusný náhrobok s florálnym motívom, ktorý mu z pieskovca vytvoril jeho syn, akademický sochár s rovnakým menom, niekedy v 50. rokoch, možno neskôr. Vysokú školu výtvarných umení doštudoval v roku 1953 a predpokladám, že takýto náhrobok si mohol dovoliť až po nejakých rokoch sochárskej praxe. Patočkov náhrobok ma zaujímal od detstva, ale iba nedávno som sa dopátral k týmto detailom.

Na Patočkovom hrobe je zaujímavé ešte aj to, že v jeho tesnej blízkosti nie sú žiadne iné hroby, len pár prevrátených starých náhrobkov v tvare obelisku a jeden skromný historizujúci náhrobok z konca 30. alebo zo začiatku 40. rokov, ktorý ešte stojí. Patočkov náhrobok sa tu teda vyníma nielen vďaka svojmu profesionálnemu prevedeniu. Škoda, že podobných náhrobkov nemôže byť na cintorínoch viac, a že sa musíme pozerať na nevkusné prefabrikáty (tie mimochodom existovali už aj v 19. storočí, čo je celkom pochopiteľné, vtedy ich však zhotovovali ľudia, ktorí mali väčšie zručnosti). Vždy mi vadí, keď sa mi dostanú do záberu, ale niekedy sa tomu nedá vyhnúť.

Keď sa v 19. storočí plánovali moderné parkové cintoríny, bolo to do veľkej miery aj preto, aby sa ľuďom so smrťou nespájali negatívne predstavy podmienené vtedajšou kultúrou pochovávania. Loudon tomu vo svojej knihe venoval dlhý úvod, v ktorom podrobne popisuje zápach rozkladu, či dokonca explózie mŕtvol v dôsledku ich predimenzovania v hroboch. Moderné cintoríny propagované Loudonom mali prilákať ľudí na nedeľné prechádzky, kde sa mali vzdelávať v histórii (napr. prostredníctvom náhrobkov významných osobností) a botanike (rastliny vysadené na cintoríne mali byť označené svojimi názvami na ceduliach ako v botanických záhradách) a ešte inak kultivovať, ale o tom inokedy.

Irma Sztárayová, ktorá bola v rokoch 1894 – 98 dvornou dámou cisárovnej Alžbety Rakúskej, bola pôvodne pochovaná v rodinnom hrobe vedľa kostola Sv. Juraja, ktorý dnes už nestojí. Vraj ho rozstrieľali ruskí vojaci pri ostreľovaní nemeckých vojakov ukrytých s poľným delom vo veži kostola. Ja si z detstva pamätám iba náhrobok z bieleho mramoru s vyobrazením ženy objímajúcej kríž. Ten sa dnes nachádza pri novom kostole Sv. Vavrinca, kam sa dostal v 70. rokoch, kedy sa budovala hlavná cesta do vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Tá bola zrejme plánovaná podľa pravítka, lebo nezmyselne preťala námestie s parkom v centre mesta a o čosi ďalej park Sztárayovcov s rodinným hrobom. Pozostatky Irmy Sztárayovej a jej mamy boli prenesené na mestský cintorín, kde sú dnes len dve skromné tabuľky s ich menami a správou o tom, že Irma bola dvornou dámou cisárovnej.


(1) A nielen to – v 19. storočí sa verilo, že z mŕtvol sa vylučuje jedovatý plyn, ktorý sa môže svojvoľne šíriť z cintorína a spôsobovať nákazu. Stromová výsadba mu v tom mala zabrániť.