Text a iné fetiše (11. sept. 2018)

Vybrať sa do Benátok letecky pre mňa nebolo samozrejmé rozhodnutie, lebo premiestňovanie lietadlom nezvládam veľmi dobre. Je to však najlacnejší a najrýchlejší spôsob prepravy, navyše pohľad na Benátky z lietadla je neopakovateľný. Let netrval ani hodinu. Na letisku Marca Pola som bol krátko po 14- tej, a keďže som sa mohol v Mestre, čo je cca. 20 – 25 min. autobusom alebo električkou od Benátok, ubytovať až po 17-tej, išiel som priamo do Benátok. Ruksak vážil približne 6,5 kg hlavne kvôli fotoaparátu a objektívom. Musel som to všetko vláčiť so sebou, čo bolo dosť nepríjemné. Z letiska do Benátok to bola autobusom približne polhodina, dorazil som tam niekedy okolo tretej. Myslel som si, že sa vypravím rovno na cintorín, ale keď som uvidel prvý most cez kanál, povedal som si, že sa budem radšej len-tak ponevierať a nebudem sa pozerať ani do mapy, lebo pre mňa sú Benátky presne o tom; cintorín je samostatná kapitola.

Do Benátok by nikto nemal chodiť sám. Človek sa tu stretáva s enormným množstvom podnetov, a keď ich nemá s kým zdieľať, môže to naňho pôsobiť stiesňujúco, čo sa stalo aj mne. Takže som sa prechádzal a fotil, až som prišiel k mostu Rialto, kde som sa rozhodol porušiť svoju zásadu a otvoriť mapu, pretože som začínal cítiť únavu z nosenia batožiny a ešte som mal pred sebou cestu na cintorín. Potreboval som sa dostať na Fondamente Nove (alebo Fondamenta Nuove, ako hovoria Benátčania vo svojom dialekte), ale z nejakého dôvodu u mňa mapy v Benátkach nefungujú a radšej sa pohybujem intuitívne. Okrem toho tu existuje celkom dobrá navigácia, takže stačilo, aby som našiel šípku označujúcu smer k nemocnici sv. Jána a Pavla, čo sa mi pomerne rýchlo podarilo.

Na Fondamente Nove som si kúpil 48-hodinový lístok na dopravu, čo sa v Benátkach naozaj oplatí, ak tu chce človek stráviť viac ako jeden deň. Urobil som pár fotiek ostrova s cintorínom a jedno krátke video z nábrežia.

Existujú dohady o tom, čo inšpirovalo Arnolda Böcklina k maľbe Ostrov mŕtvych, ale mne sa jeho maľba vždy spájala s benátskym cintorínom na ostrove sv. Michala s červenou horizontálou tehlového múra a vertikálami štíhlych cyprusov nad ním. Cestou na vaporette som nahrával na video približujúci sa cintorín. Nebolo to ľahké, pretože loď bola plná, keďže je to trasa, ktorá vedie na Murano, okrem toho z trasy, po ktorej ide, sa nedá snímať cintorín ako celok (to sa dá iba z kapitánskeho mostíka), ale iba jeho časť, takže to nebolo celkom podľa mojich predstáv. Na to, aby to tak bolo, by som si najskôr musel objednať nejakú súkromnú prepravu alebo zapožičať čln, čo neprichádzalo do úvahy. (V sobotu som sa tam vybral kvôli videu znovu, ale to sa už nedalo natáčať vôbec; Benátčania zrejme chodia na svoje hroby najčastejšie práve v tento deň, lebo na lodi bolo veľa ľudí s kvetmi.)

Turisti chodia na benátsky cintorín hlavne kvôli hrobom Sergeja Ďagileva, Igora Stravinského, ale aj Ermanna Wolfa-Ferrariho, Luigiho Nona, či Ezru Pounda a mnohých iných známych osobností (1). Počul som ako tu jedna staršia Ruska hovorí svojmu synovi alebo vnukovi, že ju nezaujímajú žiadne osobnosti okrem Rusov. “Меня интересуют толъко русские!” (2) Nech ju láskavo nevláči po hroboch “cudzincov”.

Bohužiaľ som prišiel na cintorín dosť neskoro a bol som v časovej tiesni. Cintorín sa zatvára o šiestej a už od pol šiestej v pravidelných intervaloch správa cintorína ohlasuje, že je potrebné ho opustiť (trochu ľutujem, že som si to nenahral, lebo to bolo veľmi bizarné). Je totiž pomerne rozľahlý a ak sú nejakí ľudia na opačnej strane, nemusia sa stihnúť dostať k východu včas, pokiaľ si to nechávajú na poslednú chvíľu. Stihol som si urobiť len zábery grécko-katolíckej, pravoslávnej a evanjelickej sekcie, ktorú mám mimochodom najradšej kvôli niekoľkým náhrobkom zvláštnych tvarov, ale aj kvôli tomu, že tieto sekcie sú menšie a takpovediac útulnejšie, než iné, pretože je tu aj viac zelene, hoci na druhej strane treba povedať, že sú najviac zanedbané. Odtiaľ som sa už iba krátko prešiel po meste a nasadol som na autobus do Mestre.

Ricky, u ktorého som bol ubytovaný, je architekt. Keď som sa trochu rozhovoril o cintoríne, povedal mi, že sa tam buduje nová, moderná sekcia podľa návrhu ateliéru Davida Chipperfielda. Vyzerá to, že ide o veľký projekt, ktorý ráta s rozšírením ostrova. Je to klasická minimalisticky strohá architektúra so zelenými oázami s fontánami, čo je zaujímavé, aj keď fontány nie sú na cintorínoch ničím novým.

Na druhý deň od rána pršalo. Bol som zúfalý, lebo moja aplikácia v mobile predpovedala dážď až do večera. Jeden daždivý deň som už v Benátkach absolvoval minulý rok, a ani trochu som si ho netúžil zopakovať. Vybral som sa aspoň do obchodu, lebo sa blížil obed a ja som ráno zjedol iba jeden malý suchár s trochou džemu. Vonku bolo aj napriek dažďu celkom teplo, navyše na mňa Mestre pôsobilo celkom príjemne, lebo aj keď som bol v modernej štvrti, domy tu nemali viac, než štyri poschodia a sem-tam sa dokonca objavila aj nejaká historická dvojposchodová vila.
Cez obed ešte pršalo, ale všimol som si, že na východe sa pomaly obloha začína vyjasňovať, tak som si bez zbytočného uvažovania pobalil veci a išiel som na električku. Ukázalo sa, že som urobil dobre – zakrátko sa celkom vyjasnilo a až do večera bolo pekne. Obloha bola zatiahnutá iba jemným oparom a na zem dopadalo mäkké svetlo.

Z konečnej električky na Piazzale Roma som išiel vaporettom smerom na námestie San Marco. Za mostom Rialto som si na jednej budove všimol veľký biely nápis na čiernej látke “NO MAFIA! VENEZIA È SACRA” (3). Silné. Na jednom z najrušnejších turistických miest. Podľa mňa je to o tej istej legálnej mafii, ktorú máme aj doma. Odtiaľ som išiel do Palazzo Contarini del Bovolo, ktorý je známy otvorenými točitými schodmi so stĺporadím pripomínajúcim mušľu (bovolo). Je ukrytý v jednej tichej uličke neďaleko San Marco a trafil som k nemu len vďaka mape.

K neďalekému Palazzo Fortuny som chcel ísť tiež podľa mapy, ale kým som ju stačil vybrať, zbadal som na ulici pútač navigujúci k palácu. Je tiež dosť zastrčený v uličkách. Mali tam výstavu talianskej maľby 2. pol. 20. storočia zo súkromnej zbierky. Podarilo sa mi tu urobiť aj niekoľko fotiek interiéru s pôvodným zariadením a vitrínou s kostýmom od Mariana Fortunyho.

V bookshope mali minulý rok knihu o Marcelovi Proustovi a Benátkach, ale tento rok som ju tam už nenašiel. Mám pocit, že bola iba v taliančine. Teraz som tam videl zaujímavo vyzerajúcu knihu, či skôr katalóg z výstavy Fortunyho fotografií jeho manželky, ktorá sa skončila pred niekoľkými mesiacmi, ale keďže som si na palubu lietadla mohol vziať len ruksak, s ktorým som prišiel, zbytočne by som uvažoval o tom, že si ju kúpim.

V jednom dieli Hľadania strateného času, kde Proust opisuje svoj pobyt v Benátkach, okrem iného spomína aj modely od Mariana Fortunyho s tlačenými vzormi v štýle benátskych brokátov z obdobia renesancie, ktoré považoval za zaujímavé, ale podľa neho sa hodili skôr do súkromnej zbierky, než na bežné nosenie. Proustov pobyt v Benátkach sa v knihe končí scénou, v ktorej nechce opustiť Benátky, napriek tomu, že jeho mama, s ktorou tam prišiel sa vracia domov. Najskôr ju nechá odísť, no potom, keď si uvedomí totalitu svojej samoty, rýchlo sa pobalí a uteká na stanicu. Myslím, že v Benátkach môžu ľudia pociťovať samotu omnoho intenzívnejšie.

Celý svoj ďalší pohyb po Benátkach by som mohol pokojne rekonštruovať podľa fotiek, v ktorých sú zapísané aj súradnice GPS, ale vlastne som sa len prechádzal po uličkách a námestiach, na jednom príjemnom mieste som si dal kávu a sendvič, odfotil som si rybí trh s kanálom pri západe slnka, dal som si ďalšiu kávu na malom námestí, kde o pár metrov ďalej hrali malí chlapci futbal na akomsi pódiu vtlačenom medzi niekoľko gotických stavieb. Uvedomil som si, že gotika je pre nich zrejme rovnakou samozrejmosťou ako boli pre nás v detstve paneláky. Pri vedľajšom stole debatuje v rodnom jazyku skupinka domácich mužov a žien, jeden starý pán sa snaží zatvoriť obchod s draho vyzerajúcim tovarom z papiera a stále mu lezie dnu nejaké dieťa, chlapci pri futbale na seba čosi kričia, zvonia zvony v kostole oproti a prúd turistov neustáva, hoci sa začína pomaly stmievať – aké by asi bolo žiť v tomto meste? Do električky nastupujem za tmy.

xxxx

Ukázalo sa, že keď som dúfal, že v sobotu ráno natočím z lode smerujúcej na cintorín lepšie video, než vo štvrtok, tak som sa hlboko mýlil. Pred rokom, keď som ešte nemal taký kvalitný fotoaparát, som mal vďaka chladnému a daždivému počasiu celú palubu vaporetta iba pre seba, video však bolo veľmi roztrasené a sivé. Tentoraz bol slnečný septembrový deň a vaporetto bolo plné ľudí. Časť tvorili turisti smerujúci na Murano, časť domáci s kyticami kvetov smerujúci na cintorín. Fotoaparát som nechal pekne ležať v ruksaku. Na lodi bol aj jeden huslista s manželkou a dieťaťom. Domyslel som si, že ide hrať na pohreb. Keď loď dorazila k mólu, všimol som si, že je tam pristavená aj loď s rakvou s kvetmi.

Sobota teda nie je na fotenie cintorína vhodný deň. Oficiálne je tu fotenie zakázané, ale bežne tu stretnete turistov pobehujúcich s aparátom ako si detailne fotia náhrobky. Napriek tomu som sa tu s fotoaparátom cítil nesvoj a spočiatku som sa zdržiaval v sekciách, kam chodia len turisti. V ten deň bolo slnko príliš ostré, kreslilo tiene všade tam, kde som ich nechcel mať. Musel som sa s tým zmieriť. Najviac som chcel dostať do záberov cyprusy, čo pri ich výške nebolo vôbec jednoduché. Pri plných širokouhlých záberoch vznikajú zaoblenia, ktoré v konečnom dôsledku objekty skracujú. J. C. Loudon považoval cyprusy za najvhodnejšie stromy na výsadbu na cintorínoch predovšetkým kvôli ich kónickému tvaru, ktorý je v kontraste s horizontálami hrobov, ale predovšetkým nevytvára takú optickú bariéru ako ktorýkoľvek listnatý strom s okrúhlou korunou. Napriek tomu listnaté stromy na výsadbu na cintorínoch tiež odporúčal. No napríkald smutné vŕby odporúčal len ojedinele, pri jednotlivých hroboch, keď si ich vysadia majitelia hrobov, nie ako súčasť hlavnej výsadby, o ktorú sa mala starať správa cintorína.

Treba povedať, že benátsky cintorín je možno jeden z mála cintorínov, ktorý je dnes možné obsiahnuť v jednom zábere. Napadá mi to, keď som pri Loudonovi, ktorý navrhoval aj to, aby boli cintoríny viditeľné z každého miesta v meste, ku ktorému patrili. Nemali byť len mestskými parkami určenými na oddych, ale aj mestskými dominantami. Píšem o tom ale aj preto, lebo som si uvedomil, aký veľký problém mám pred sebou, keď som sa podujal na dokumentovanie cintorínov, ktoré chcem verejne prezentovať. Predstavujem si, že by táto práca mala byť umiestnená v galerijnom priestore s rozmermi podobnými bytu, keďže je to komorná téma. Ale ako vybrať z toho obrovského množstva fotografií také, ktoré by najlepšie reprezentovali jednotlivé cintoríny? Nepochybujem, že by som také mohol nájsť, nebola by to však už výpoveď o celkovom charaktere daného cintorína. Benátsky cintorín sa takto prezentovať dá.

Popri menších sekciách cintorína vedie cesta do novej, modernej sekcie, o ktorej som písal skôr. Bol som si ju pozrieť, ale nezdala sa mi taká výnimočná, ako historická časť. Je tu rozľahlá vydláždená plocha, po ktorej sa ponáhľali hrobári s rakvou aj s hudobníkom, ktorého som si predtým všimol na lodi. Odfotiť som si ich nedovolil, nakoniec kvôli tomu som tam ani nešiel. Moderná časť cintorína zrejme stojí na pôde, ktorá tam bola dovezená. Je rozdelená do štyroch sekcií podľa štyroch evanjelistov, jedna je venovaná sv. Jánovi Krstiteľovi. Architektúra na mňa pôsobila chladným až stiesňujúcim dojmom. V každej sekcii je jedna zelená oáza s fontánou, nie je do nej ale žiadny prístup, všetko v prísnej geometrii, zosnulí majú na stenách tabuľky s menami, predpokladám, že dovnútra sa vkladajú urny s popolom. Cintoríny vlastne vôbec nemám rád a na žiadnom nechcem byť pochovaný. Nechcel by som ani, aby boli moji rodičia pochovaní na cintoríne, radšej by som mal doma ich urny s popolom.

Všimol som si, a je mi to veľmi sympatické, že Benátčania alebo možno vo všeobecnosti Taliani, priväzujú ku krížom na hroboch palmové listy. Zaskočila ma však záplava umelých kvetov. Pred rokom, keď som tu bol prvýkrát, som si to vôbec neuvedomil.

Posledná fotografia, ktorú som na cintoríne urobil, bola fotografia sochy archanjela Michaela s trúbou v životnej veľkosti s plastovou nádobou zelenej farby určenou na odpad, umiestnenou rovno pred ním (na inej fotografii mám anjela, ktorý akoby vítal prichádzajúcich pri vchode do protestantskej sekcie na ľavej strane cyprusovej aleje, zatiaľ čo na jej pravej strane je zelená nádoba na odpad – možno na vyváženie kompozície). Bolo veľmi teplo, bol som uťahaný a mal som nepríjemný pocit z toho, že tu pobehujem s fotoaparátom, zatiaľ čo domáci zalievajú kvety na hroboch svojich blízkych. Až doma som si na jednej fotografii všimol tabuľku v tvare šípky s nápisom “ossuario”, teda osuárium, či kostnica. Viem, že to nebola jediná vec, ktorá mi unikla.

xxxx

Ak tu bola reč o tom, čo mi uniklo, tak to bol jednoznačne Tizianov pomník od Antonia Canovu a Canovova hrobka v bazilike Santa Maria dei Frari, okolo ktorej som prechádzal každý deň snáď dvakrát.

Pokiaľ ide o spomínanú kostnicu, zistil som iba toľko, že v predchádzajúcich storočiach ukladali Benátčania kosti na ostrove Sant ‘ Ariano (4) (asi 45 min. loďou od ostrova Torcello). Kosti sa tu ukladali údajne až do roku 1933. Aj dnes je vraj doba uloženia tela v hrobe 12 rokov, dlhší čas si musí človek predplatiť alebo to musia zaplatiť jeho príbuzní, inak sú pozostatky exhumované a uložené v karneri (to je ten, ktorý som nevidel).

Pokúsim sa sem napísať stručnú históriu cintorína. Z toho, k čomu sa mi podarilo dopátrať, som sa dozvedel, že pôvodne išlo o dva ostrovy – San Michele a San Cristoforo della Pace. Kým prvý bol ostrovom výletníkov a rybárov, na druhom sídlil rád kamaldulských mníchov, ktorí si tu v rokoch 1469 – 1478 postavili kostol zasvätený archanjelovi Michalovi z bieleho istrijského mramoru, prvú renesančnú stavbu v Benátkach, podľa návrhu významného architekta Maura Codussiho (niekedy tiež Coducci; okrem iného projektoval tiež zvonicu na námestí San Marco). (5) Kaplnka Emiliana (vraj sa do nej dá dostať cez zadný vchod do kostola, ale ja som nikde taký vchod nevidel) podľa návrhu ďalšieho významného architekta Guglielma Bergamasca, tiež známeho ako Guglielmo dei Grigi, bola pristavaná v roku 1530. Kamaldulských mníchov neskôr vystriedali františkáni; ostrov istý čas slúžil dokonca ako väznica.

Keď v roku 1804 obsadil Benátky Napoleon, z hygienických dôvodoch zakázal Benátčanom pochovávanie priamo v meste (Edikt zo Saint Cloud). Mŕtvi boli najskôr pochovávaní na San Cristoforo della Pace, zatiaľ čo na San Michele kotvili lode obyvateľov Murana. Keď bola kapacita San Cristoforo naplnená, muselo sa začať pochovávať na San Michele. V roku 1808 vytvoril Gian Antonio Selva (6) , ktorý mal na starosti napríklad pôvodné divadlo La Fenice, návrh cintorína situovaného na ostrove San Michele. Cintorín bol inaugurovaný v roku 1813 a za jeho súčasnú podobu je zodpovedný architekt Annibale Forcellini, ktorý v roku 1860 rozdelil cintorín do niekoľkých sekcií. Práce boli dokončené v roku 1876.

V rokoch 1835 a 1839 boli ostrovy San Cristoforo a San Michele spojené do jedného ostrova, pre ktorý sa začal používať názov San Michele, pravidelný obdĺžnikový tvar bol dosiahnutý pozemkovými úpravami. Spojenie ostrovov bolo nevyhnutné pre vytvorenie väčšieho priestoru pre potreby pochovávania. Kapacita cintorína dosiahla svoj vrchol v 90. rokoch 20. stor., preto bolo v roku 1995 vydané nariadenie, podľa ktorého môžu byť zosnulí uložení na ostrove iba 10 – 20 rokov (niekde sa uvádza presne 12) alebo 99 rokov, ak sú uložení v rodinnej hrobke.

Po roku 2007 bolo podľa návrhu ateliéru David Chipperfield Architects zo Spojeného kráľovstva k cintorínu pridaných niekoľko moderných sekcií. Nádvorie štyroch evanjelistov a sv. Jána Krstiteľa a sekcia troch archanjelov s tromi podsekciami (Michael, Gabriel, Rafael) s átriom, záhradami a fontánami. Kláštor od r. 2008 neobývajú františkánski mnísi. San Michele má dnes kapacitu 80 000 hrobov. Na niekoľkých blogoch sa spomína, že na cintoríne platí dress code, podľa ktorého by ženy nemali byť príliš odhalené a nikto by sem nemal chodiť v krátkych nohaviciach. Keby stál pri vchode do cintorína policajt, tak by najmenej polovicu turistov musel poslať loďou späť do hotela, aby sa prezliekli.


(1) Vyhľadávaný je napríklad hrob Sone Kalienskej, mladej Rusky, ktorá v Benátkach v roku 1907 spáchala z nešťastnej lásky samovraždu rovno uprostred karnevalu.

(2) “Mňa zaujímajú len Rusi.”

(3) Žiadna mafia, Benátky sú posvätné.

(4) V bedekeri sa spomína aj Santa Giustina, ktorá sa už dlhé roky nepoužíva.

(5) Stavba bola údajne inšpirovaná nedokončenou katedrálou Tempio Malatestiano na Rimini architekta Leona Battistu Albertiho z r. 1450.

(6) Na múre je použitá tehla a istrijský vápenec (Walter M. Weiss: Benátky, DuMont Reiseverlag, Ostfildern 2015).