Text a iné fetiše (17. sept. 2018)

Dnes ráno som si opäť spomenul na Proustovu myšlienku o tom, že neexistuje iba jedna smrť, ale množstvo smrtí, z ktorých každá zodpovedá jednému človeku. On to samozrejme napísal krajšie. K takej myšlienke ho mohol priviesť iba jeho vlastný osud. Zrejme zomieral zmierený so smrťou, dokonca by sa dalo konštatovať, že v určitom zmysle bol posadnutý vlastnou smrťou, pretože využil svoje predsmrtné stavy, aby pomocou nich mohol čo najvernejšie opísať Elstirovu agóniu v Čase znovu nájdenom. Z jeho dlhodobo zlého zdravotného stavu sa dá usudzovať, že vedel, aký by mohla mať priebeh, ako bude asi vyzerať, čo ho mohlo inšpirovať k myšlienke, že každý má svoju vlastnú smrť, že neexistuje iba jedna všeobecná.

Moje prvé stretnutie s Proustom sa udialo prostredníctvom môjho umeleckého výskumu posmrtnej fotografie. Raz som totiž narazil na posmrtnú fotografiu Marcela Prousta od Man Raya. Niekde som sa neskôr dočítal, že Proust si želal, aby ho posmrtne odfotil Man Ray ako jediný fotograf, ktorého akceptoval. (Nakoniec, ktovie, či Proust nemal vo svojej zbierke portrétov, ktoré si údajne často prezeral, či už aby mu pomohli vyvolávať spomienky alebo sa len cvičil v popisovaní čŕt tváre, aj nejaké posmrtné fotografie.) Múzeum Paula Gettyho má takú fotografiu s Man Rayovým podpisom. Podobných náhod sa udialo viac a postupne ma priviedli k prečítaniu všetkých dielov Hľadania strateného času, čo ma však ani zďaleka nepriviedlo k mojim cestám na cintoríny. No keď som už pri tých knihách, tak by som chcel spomenúť, že minulý týždeň som dostal poštou krásne vydanie Proustových Dnů četby (Dnové četby) z roku 1928, ak si to teraz správne pamätám. Zatiaľ som si preletel len pár riadkov na prvej strane. Nechcel som sa hneď pustiť do čítania, lebo mám rozčítaných veľa kníh. Predovšetkým som chcel dočítať esej Helly Haasse o záhradách v Bomarze, ktorá, ako som pochopil, nebola vôbec pre mňa, lebo s toľkými informáciami o talianskej renesancii, či skôr o pápežoch a talianskych šľachtických rodoch v období renesancie, som si nevedel nič počať a na druhej strane informácií o samotnej záhrade tam nebolo tak veľa ako som očakával, resp. to nebol ten typ informácií, ktorý som hľadal. Haasse sa mi podarilo dočítať včera ráno. Ešte stále na mňa čaká Deleuzov Proust a slová, čo je pre mňa natoľko abstraktné, až mi to príde zbytočné, lebo pre to nemám žiadne využitie, ale z nejakého dôvodu ma tá kniha priťahuje. Okrem toho mám rozčítanú aj Dreiserovu Americkú tragédiu, Lugonesove Fantastické poviedky (ktoré mi prídu pomerne nezaujímavé, ale určite sa k nim chcem vrátiť)… zoznam je dlhý, je tam Proustov životopis, kniha o európskych cintorínoch, v elektronickej podobe čítam štúdiu o Guibertovej tvorbe, ktorá je veľmi zaujímavá, je tam ešte aj Thomas Mann a Champavert, ktorý je na mňa trochu jednoduchý.