Text a iné fetiše (13. a 17. dec. 2018)

13. dec. 2018

Aragon a Aurélien. Už som sa zmienil o kríze, ktorú som mal pri čítaní, keď som váhal, či knihu vôbec dočítam, keď som sa pýtal, či náhodou nejde len o ďalšieho z preceňovaných autorov. Našťastie som sa začal ďalej prehrýzať textom, aj keď trochu šlendriánskym spôsobom, čo sa mi vyplatilo – pochopil som, že čítam dobrú knihu. Zaujímavé je, že aj keď sa Aragon hlási k realizmu, často využíva lyrický tón a prvky surrealizmu. Myslím, že Aragon sa nikdy nevzďaľuje viac od reality, než pri postave Bereniky, ktorá na mňa teraz pôsobí nekonzistentne a nereálne, až akademicky. To ako sa vzdialila svojmu potenciálnemu milencovi (mužovi, ktorého miluje), aby sa ukryla na vidieku s iným mužom (ktorého nemiluje) príliš nezapadá do jej morálneho profilu. Aj keď je logické, že keď ju láska sklamala, má potrebu sa pred ňou ukrývať. Ale prečo to robí v náručí muža, ku ktorému cíti len sympatie, keď s podobným mužom (aj keď jednorukým) prežila niekoľko rokov manželstva, ktoré ju urobilo nešťastnou? Stratila sa, aby lepšie splynula s posmrtnou maskou neznámej zo Seiny.

Kedykoľvek sa Berenika stretáva s Aurélienom, na scénu prichádza silný motív Seiny (1), ktorá so sebou akosi mimochodom a celkom prirodzene nesie telá utopencov. Aurélien žije na ostrove a sám je zároveň ostrovom osamoteným uprostred víru, do ktorého sa vrhne iba raz a vzápätí sa mu to stáva osudným, osudnejším, než preňho bola svetová vojna. Aj tento moment považujem za prvok akademizmu. Ako keby bolo potrebné odlišnosť (inakosť – a to je potrebné zdôrazniť, lebo nejde len o názorovú odlišnosť, mám pocit, že názory tu dokonca nikdy nezaznejú) (2), jeho prirodzené vyčleňovanie sa zo spoločenstva ľudí, ktorí sú vo vzťahu k nemu presne ako rieka k ostrovu, na ktorom býva, umocňovať faktom, že býva na ostrove (ktorý opúšťa vtedy, keď potrebuje spoločnosť – na ostrove ju nevyhľadáva, tu sa s nikým nestretáva, okrem jeho domácej, ktorá sa stará o jeho byt, ale aj ona prichádza na ostrov po moste). Ako keby bolo potrebné nedosiahnuteľnosť Bereniky (lásky) zdôrazňovať posmrtnou maskou neznámej ženy (Aurélienovej jedinej spoločníčky na ostrove) opradenej legendou o jej pôvode, krásnou a rovnako nedosiahnuteľnou mŕtvou. Nakoniec sa Berenika sama stáva legendou. Milovaná aj nenávidená neprítomná. Napriek tomu mi niečo bráni v tom, aby som Aragonov akademizmus celkom odvrhol. Možno je to skutočnosť, že jeho písanie je bravúrne. Možno je to prítomnosť surreálneho, či skôr toho, čo je prítomné v tušení za realitou, čo sa do jeho písania dostáva práve cez akademické, bez toho, aby si to sám uvedomoval (keby si bol toho vedomý, musel by text zmeniť). Možno mi v tom bráni to, že o Aragonovi viem veľmi málo. Nepoznám súvislosti, či okolnosti. Iba tuším pod textom, čo na druhej strane môže byť niekedy omnoho skutočnejšie, než všetko, čo sa dá jednoducho overiť.

17. dec. 2018

V piatok ráno som dočítal Aragona a celý deň som potom bojoval s pocitom prázdnoty. Zrazu nebolo čo čítať. Zo záveru som bol dosť prekvapený a trochu aj sklamaný. Čakal som iný koniec, možno otvorenejší, možno optimistickejší. Nečakal som, že postava Bereniky nakoniec skutočne splynie s posmrtnou maskou neznámej zo Seiny. Splynutie v smrti. Aby sa príbeh mohol uzavrieť. Mnoho vecí na mňa pôsobilo čudne, ako napríklad to, že Berenika nežila so svojím manželom, ale zdieľala s ním jednu domácnosť, zatiaľ čo on sa otvorene hlásil k mileneckému vzťahu so svojou asistentkou a všetci žili spolu pod jednou strechou a ešte k tomu na dedine. (3) Nasťahovala sa k nim aj Berenikina matka, ktorá ju nevedno ako vypátrala v predinternetovej dobe, keď ju opustil milenec alebo ona jeho. To preto, aby Lertillois mohol vidieť ako bude Berenika vyzerať v starobe, ktorej sa nemala dožiť. Paradoxné je, že namiesto Bereniky, ktorá žije v prítomnosti a pozerá sa smerom dopredu, prežije Aurélien, ktorý žije minulosťou a akosi mu uniká podstata prebiehajúcich udalostí. Aurélienovi, odhodlanému začať s Berenikou nový život, zostáva nakoniec len pocit trápnosti, potom ako ubezpečil umierajúcu Bereniku spočívajúcu na jeho ramene, že sa nemusí ničoho báť, nevediac že je smrteľne zranená.


(1) Keď sa s ním stretávame prvýkrát, vyznieva autenticky, neskôr s ním viacmenej počítame a berieme ho ako nevyhnutnú samozrejmosť. Niekedy sa naňho tešíme, inokedy sa nám môže zdať otravný.

(2) Aurélien ich nikdy celkom zreteľne nesformuluje, objavujú sa skôr prostredníctvom nezodpovedaných otázok.

(3) Kde sa mimochodom z Berenikinej lásky k Aurélienovi stala legenda. Kto ju však mohol udržiavať pri živote, keď Berenika po Aurélienovi vôbec netúžila? Iba ak samotný autor.