Text a iné fetiše (23. a 26. nov. a 10. dec. 2018)

23. nov. 2018

Ráno som konečne dočítal Champavertove Nemravné poviedky aj s doslovom Zdeňka Hrbatu. Okrem niekoľkých originálnych pasáží pre mňa hodnota knihy spočíva hlavne v tom, že som si rozšíril obzor vedomostí. Dovtedy som totiž netušil, že existovalo niečo ako frenetický romantizmus, teda akási extrémistická forma romantizmu. Do čítania som sa musel doslova nútiť. Robil som to hlavne kvôli tomu, aby ma v podvedomí v budúcnosti nevyrušovala nedočítaná kniha, čo môže byť pokojne považované za úchylku. Medzi nedočítanými, či dočasne rozčítanými knihami mám napríklad Americkú tragédiu Theodora Dreisera. Momentálne nedokážem posúdiť, či sa k nej ešte niekedy vrátim. Keď Dreiserov štýl porovnávam s Aragonovým, ktorého som začal čítať včera, stále viac sa vo mne upevňuje presvedčenie, že Dreisera nemá zmysel čítať. Je suchý a viacmenej len popisný. Čo sa nedá povedať o Aragonovi. Nepamätám sa, kedy ma naposledy uchvátil štýl tak ako pri Aragonovom Aureliánovi. Má hĺbku, je nesmierne všímavý a má pamäť, v ktorej mu dokážu utkvieť aj tie najnenápadnejšie odtienky ľudskej osobnosti, o ktorých navyše dokáže písať. Tam kde Dreiser veci podrobne vysvetľuje, Aragon používa náznaky, z ktorých si čitateľ ľahko domyslí súvislosti a necíti sa ako keby čítal text súdneho zapisovateľa. Rovnaký účinok dosahuje prostredníctvom kontrapozície dvoch postáv a vďaka tejto dômyselnej skratke, ktorá vlastne ani nie je skratkou, pretože tieto situácie pôsobia ako vytrhnuté priamo zo života, sa dozvedáme zásadné informácie o oboch postavách súčasne. Dokáže byť taký hlboký, až je takmer neuchopiteľný. Také je stretnutie Mary a Aureliána, kedy sa v pomerne krátkej kapitole dozvedáme o Mary takmer všetko, ak nie úplne všetko, pretože nemá žiadnu hĺbku. Tam, kde Aurelián alebo radšej Aurélien obdivuje vidiecku krajinu, a nielen to, dokáže ju vnímať ako cestu časom (vzďaľovaním sa z Paríža sa vzďaľuje 20. storočiu a dokonca sa dostáva až do stredoveku), čím v sebe odhaľuje básnika, dokáže Mary rozoberať iba galantnosť mužov („vy“) k ženám („my“) (keď sa Aurélien dožaduje rovnakej pozornosti, akú Mary žiada od neho, obviňuje ho zo zženštilosti). Na záver tejto príhody Aragon iba jednoducho poznamená, že Aurélien sa nemiloval s Mary, ale s vymierajúcou spoločenskou kategóriou, čím ju zároveň elegantne a vtipne zhrnie. Tam, kde Aurélien pri pohľade na Seinu z balkóna svojho bytu na ostrove uprostred rieky hovorí o tom, že ostrov je vo vzťahu k rieke akoby pazuchou, akýmsi “žilnatým M” a vzhľadom k smeru toku rieky je zase srdce pomyselného tela nie niekde v lesoch, kde rieka pramení, ale v mori, do ktorého sa vlieva, resp. samotné more je tým srdcom, je Mary jeho úvahami znepokojená a znudená zároveň, pretože sú nad jej chápanie a celkom mimo jej očakávaní.

26. nov. 2018

Áno, stále čítam knihu od Aragona a tiež knihu o Ondrejskom cintoríne v Bratislave. Pochopil som z nej, ako málo krásnych náhrobkov sa tu zachovalo. Mal by som sa tam opäť vybrať. A tiež na cintorín pri Kozej bráne.

Minulý týždeň som si cez Amazon objednal knihu o H. Guibertovi, ktorú som pred časom začal čítať v elektronickej podobe, ale nebolo to ono.

10. dec. 2018

Cez víkend dva nové prírastky do zbierky posmrtnej fotografie: o ambrotypiu som bojoval v aukcii, vizitkovú kartu si zrejme nikto nevšimol. Ambrotypia bude zatiaľ najcennejším kúskom zbierky. Dúfam, že dorazí v poriadku. Predávajúcemu som ráno napísal, aby mi ju určite poslal ako sledovanú zásielku, pretože už dvakrát som prišiel o veci, ktoré sa posielali obyčajne. Pri tejto fotografii by ma to zvlášť mrzelo. Je to fotografia mŕtveho dievčatka, ktoré bolo podľa všetkého odfotené doma na svetlej drapérii. Kabinetka je z fotografického ateliéru, dieťa je tu položené v kresle, podobne ako na kabinetke, ktorú som kúpil pred niekoľkými rokmi. Ambrotypia je z Anglicka, kabinetka z Maďarska.

Čítal som veľmi málo alebo možno vôbec, aj keď som si v piatok ráno vravel, že dočítam Aragona, pretože som sa dostal do druhej polovice knihy. Už skôr som si uvedomil, že to, čo sa na začiatku javilo ako skvelý román, sa postupne vyvinulo do triviálneho príbehu. Stále zvažujem, či je také dôležité túto knihu dočítať, keď by som sa radšej mohol venovať napríkald Deleuzovmu Nietzschemu alebo štúdii Jeana-Pierra Boulého o Guibertovi. Mohlo by mi stačiť, že som vďaka Aragonovi objavil “krásnu neznámu zo Seiny”, posmrtnú masku mladej ženy utopenej v Seine koncom 19. storočia – tak aspoň tvrdí jedna z legiend -, ktorá sa stala vyhľadávaným interiérovým doplnkom mnohých parížskych domácností v 20. rokoch 20. storočia. Ústredný príbeh lásky je rámcovaný smrťou práve prostredníctvom spomínanej masky ako aj Seiny. Aurélien hovorí Berenike, že jej skutočná krása sa najviac prejavuje, keď má zatvorené oči (čím ju prirovnáva k posmrtnej maske visiacej na stene v jeho byte -nie je náhodou podobný postup akademický?). Aurélien býva na ostrove sv. Ľudovíta urpostred Seiny – keď uvažuje o Seine, často je to v súvislosti so smrťou utopením. Seina odkazuje na smrť.

Okrem toho som pracoval na audiovizuálnych podkladoch k performancii, s ktorou mňa a Petru pozvali na veľký medzinárodný festival do Prahy. Pôvodné video, s ktorým sme vystupovali v septembri som nanovo prestrihal (snažím sa dosiahnuť hlavne to, aby na ňom po všetkých úpravách kontrastu a svetla nevznikal iris) a pripravil som k nemu novú hudobnú stopu zo zvukov vygenerovaných v digitálnom prostredí. Vznikla z toho mimoriadne pestrá štruktúra a tak mám trochu obavy, či to nebude pôsobiť príliš rušivo vzhľadom k deklamovaným textom.