Text a iné fetiše – 30. jan. 2019

Keď som si spätne pozeral svoje zápisky, uvedomil som si, že cintoríny sa v nich prestali spomínať v septembri, po zápise o Benátkach. Potom nasledovali nejaké knihy, rozoberal som Auréliana od Louisa Aragona, Johnsonov filozofický text o Loudonových cintorínoch a Deleuzovho Prousta a znaky. Začiatkom tohto roka som začal tieto texty zverejňovať na svojom webe ako work in progress s názvom Text a iné fetiše. O knihách som už veľa nepísal a publikovanie zápiskov som ukončil pri Ostrove Sv. Michala v Benátkach. Asi som pochopil, že sa tam musím vrátiť, aby som z toho istého miesta mohol pokračovať v ďalšom písaní.

V zime sa benátsky cintorín zatvára už o štvrtej popoludní, preto by to mala byť moja prvá cesta, keď dorazím do Benátok. Niečo po pol siedmej ráno by som mal byť na hlavnej stanici v Mestre, odkiaľ je to na Piazzale Roma v Benátkach len nejakých 10 – 15 minút vlakom alebo električkou, to asi zistím až na mieste. Keď som minulý rok cestoval do Benátok z Mestre električkou, bolo to po inej trase. Z Piazzale Roma do hotela, ktorý je v štvrti Cannaregio, (práve na ňu sa chcem tentoraz zamerať) by to malo byť podľa google mapy asi 10 – 11 minút. V hoteli sa môžem síce ubytovať až po 14:00, ale napísali mi, že ráno si v prípade potreby môžem na recepcii odložiť batožinu. Dúfam, že to isté budem môcť urobiť na druhý deň ráno, keď budem musieť odovzdať izbu, lebo v Benátkach chcem zostať až do večera (autobus domov mi odchádza až o 21:00). Chodiť po Benátkach s batožinou by bolo únavné, zažil som to minulý rok pri tridsaťstupňových teplotách.

Cintorín je otvorený už od 7:30, takže sa tam môžem vybrať prvým vaporettom. Zatiaľ mi nie je jasné, či si mám kúpiť 24-hodinový lístok na mestskú dopravu, to budem tiež musieť vyriešiť na mieste. Uvažujem o tom, že by som nešiel priamo na cintorín, ale na Murano, odkiaľ je na cintorín zaujímavý pohľad. Videl som to v jednom filme na youtube. Je to ale celkom iný pohľad, než z Fondamente Nove, odkiaľ som ostrov odfotil minulý rok. Keďže je odtiaľ vidieť kostol Sv. Michala s kláštorom, už to nepripomína Ostrov mŕtvych z Böcklinovho obrazu. Z lode by som chcel natáčať cestu na cintorín, zvlášť, ak bude hmla, a samozrejme ak nebude paluba plná ľudí ako naposledy, hoci to nepredpokladám.

Na ostrove by som chcel stráviť aspoň dve hodiny. Tentokrát sa chcem viac sústrediť na geometriu cintorína, na cyprusovú alej v rímskokatolíckej sekcii, možno na niektoré mramorové náhrobky pod múrmi cintorína, znovu odfotiť “zátišie” v evanjelickej sekcii so sochou a cyprusmi, ktoré som použil vo videu In Absentia (z tohto záberu som mal pri editovaní videa silný pocit, že socha, ktorú je tam vidieť, stráži ticho a pozýva nás ďalej, kde aj my už môžeme byť iba ticho). Podobných zátiší by som chcel nájsť viac (v pripravovanej novej verzii videa som použil detail sochy na jednom náhrobku v Banskej Bystrici, takže to teraz vyzerá, ako keby bola na cintoríne v Benátkach). Bude to moja štvrtá návšteva cintorína, takže sa na ňu môžem dobre pripraviť, lebo už viem, kde sa čo nachádza. Môžem si vizualizovať konkrétne miesta na ktoré sa vyberiem s vopred pripravenou kompozíciou. No aj tak mi všetko môže nakoniec prekaziť počasie, prípadne ľudia, ktorých by som nechcel rušiť alebo ich mať v zábere.

Ideálne by bolo, keby som sa odtiaľ vrátil okolo 14-tej a ubytoval sa v hoteli, pretože odtiaľ chcem ísť ešte za svetla na opačnú stranu, do Baziliky Santa Maria Gloriosa dei Frari, kde je kenotaf Antonia Canovu, v ktorej je uložené jeho srdce. Možno ju poznáš, je to monumentálna mramorová pyramída so súsoším znázorňujúcim postavy smútiacich ľudí smerujúcich k pootvoreným dverám hrobky, na ľavej strane je okrídlený benátsky lev a tzv. génius alebo anjel smrti. Údajne bola postavená podľa Canovovho náhrobku pôvodne zamýšľaného pre Tiziana, a svojím tvarom odkazuje na Canovovu príslušnosť k slobodomurárom. Zaujímavé je aj to, že je v nej uložené iba Canovovo srdce, zatiaľ čo jeho zakonzervovaná ruka je uložená v benátskej akadémii a zvyšok tela v jeho rodisku neďaleko Trevisa. Monumentálny je aj samotný kostol. Františkáni ho začali stavať v 13. storočí a postupne ho zväčšili na obrovskú stavbu, ktorá bola dokončená až v 15. storočí. Chrám je zaujímavý červenou tehlou s ozdobnými prvkami z istrijského mramoru (podobne ako múr cintorína). Vďaka použitej tehle pôsobí kostol v súlade s františkánskou filozofiou skromne, čo sa však nedá povedať o jeho veľkosti. Františkáni touto stavbou porušili nepísané pravidlo, podľa ktorého žiadna cirkevná stavba nesmela prevyšovať úradné budovy.