Text a iné fetiše (24. mar. 2019)

Pod pazuchou nesie veľmi tenký fascikel, pokúšam sa uhádnuť jeho profesiu: bankár, poisťovací agent, maklér, nakoniec hádam poisťovací agent (…), vtedy otvorí svoj fascikel a ukáže mi hlavičkový papier, na ktorom čítam: Pohrebný ústav. Hovorím mu, že sa naňho klienti musia pozerať cez slzy, na čo mi vysvetlí, že ľudia sú málokedy uplakaní, že sa ponáhľajú, aby sa zbavili svojich mŕtvych; jeho úlohou je len udržiavať v chode krutosť tohto kolotoča a ponúknuť im trochu dôstojnosti. (Hervé Guibert, Mausoleum of lovers, s. 369)

Suzanne mi vraví: “Starí ľudia sú ako deti, chceli by, aby ich niekto pohladil po líci, ale nedočkajú sa toho.” Sníval sa jej hrozný sen, v ktorom sa zrkadlo z Benátok, ktoré som si od nej vzal (…), rozbilo, niekto vošiel do izby a opýtal sa: “Je tu niekto mŕtvy?”, odpovedala: “Áno, ja.” (Guibert 375)