Text a iné fetiše (Sarah Bernhardtová)

Vo svojom texte s príznačným názvom Spectacular solitude, city and self in Père-Lachaise cemetery (1) (Spektakulárna samota, mesto a človek na cintoríne Père-Lachaise) venovanom cintorínu Père-Lachaise s jeho výnimočnými kvalitami ako jednej z turisticky najvyhľadávanejších pamätihodností Paríža v 19. storočí, Ryan Roark ilustruje túžbu vtedy žijúcich Parížanov po tom, aby boli na tomto cintoríne “zvečnení” podľa vlastných predstáv, na bizarnom príklade Sarah Bernhardtovej.

“Ľudia si veľmi dobre uvedomovali veľkoleposť usporiadania cintorína Père-Lachaise, vedeli, že ich tam iní ľudia budú vidieť navždy, a chytali sa možnosti presne zrežírovať spôsob akým ich budú vnímať – teda možnosti vidieť iných ako sa na nich budú navždy pozerať presne tak ako chceli. Verná svojmu dramatickému povolaniu, Sarah Bernhardtová navrhla a navštevovala vlastnú hrobku s osobitou pompou, so smútočným závojom, ‘so zaslzenými očami a s výrazom piety’. Vence, ktoré dostala večer na javisku, nosila na druhý deň na svoj hrob. Novinári, ktorí pripravovali reportáž pre časopis Harper’s Weekly uvádzali, že hrobka bola v ústraní a mimo vyšľapaných chodníkov, no jej (Bernhardtovej) divadielko nebolo určená len novinárom, bolo zreteľne pripravené ako predstavenie. Tým že si navrhla vlastnú hrobku, pripravila to, čo z nej ľudia uvidia po jej smrti, no okrem toho využila tiež cintorín ako živé divadlo, kde mohla režírovať pohľady svojich fanúšikov sama podľa seba zjavne mimo divadelnej roly.” (2)


(1) Ryan Roark (2018) Spectacular solitude, city, and self in Père-Lachaise Cemetery, Studies in the History of Gardens & Designed Landscapes, 38:2, 97-115, DOI: 10.1080/14601176.2017.1400828

(2) tamže