Text a iné fetiše – Père Lachaise I

Hrobku Françoisa-Vincenta Raspaila som našiel veľmi ľahko. Vedel som presne kde je. Samozrejme som nešiel priamo k nej, cintorínom Père Lachaise sa nedá len tak prejsť, keď ste tu prvýkrát. Zastavoval som sa na mnohých miestach, okrem iného aj pri Pamätníku mŕtvym od Alberta Bartholomého v ktorom sa vraj nachádza osuárium, hoci niektoré zdroje uvádzajú, že kosti z cintorína sa vždy umiestňovali v katakombách. Keď som dorazil k Raspailovej hrobke, bola celkom v tieni. To ma dosť zarazilo, pretože som ju chcel mať odfotenú s plochami svetla prenikajúceho pomedzi listy stromov, podobne ako je vyobrazená na albume Dead Can Dance Within the Realm of a Dying Sun (1987). Napriek tomu som urobil niekoľko fotiek. Chvíľu som si oddýchol na lavičke a rozhodol som sa, že sa vrátim, keď sa slnko presunie viac na juh.

Medzitým som si nemohol nevšimnúť jedného hlučného pána, ktorý veľmi svojským spôsobom ponúkal turistom, že ich zavedie k hrobkám celebrít. Podľa všetkého za to nič nechcel, zrejme bol v dôchodku a cintorín bol jeho vášeň. Jeho zjav nápadne pripomínal stereotypné filmové zobrazenie postavy režiséra alebo vyšinutého umelca, či vedca. Bol priemerne vysoký, skôr chudý, polodlhé takmer úplne biele vlasy, na temene preriedené, mal rozstrapatené okolo hlavy, mal oblečené čierne dlhšie sako alebo jarník a nohavice, okolo krku mal šál, veľmi živo gestikuloval a hlas mu často preskakoval do fistuly. Jeho správanie vybočovalo z bežného rámca a ľuďom, ktorých oslovil, často chvíľu trvalo, kým pochopili, že si z nich nerobí žarty. Po nejakom čase sa stratil, ale o niečo neskôr som ho stretol znovu. Sprevádzal, či skôr viedol mladé dievča, s ktorým sa rozprával lámanou angličtinou. Vtedy som si uvedomil, že okrem Raspailovej hrobky som chcel vidieť aj hrobky iných osobností, preto keď som počul neznámeho nadšenca hovoriť o Sarah Bernhardt, pripojil som sa k nemu a mladej slečne.

K cintorínom ako je Pėre Lachaise sa dnes vydávajú mapy s označením hrobov významných osobností, čo ani náhodou nie je patent 20. storočia. Záľuba vo vyhľadávaní hrobov celebrít existuje od 19. storočia. Architekt Alexandre-Théodore Brongniart, ktorý navrhol Pėre Lachaise ako dômyslenú kombináciu kľukatých cestičiek, ulíc, či alejí, každú lemovanú iným druhom drevín a kruhov s dominantami v podobe pamätníkov, podľa vzoru anglických krajinných záhrad, asi sotva počítal s tým, že sa cintorín jedného dňa zmení z krajinnej záhrady, z elýzia, na labyrint náhrobkov a hrobiek, medzi ktorými budú pobiehať ľudia s mapkami a robiť si selfies na pozadí pamätníkov mŕtvych celebrít. Medzi najväčšie celebrity 20. storočia pochované na Pėre Lachaise patria určite napríklad Marcel Proust, Edith Piaf, či Jim Morrison. Pre tento projekt však nie sú zaujímavé, hoci hrob Sarah Bernhardtovej som chcel mať zdokumentovaný, keďže som ju v tomto texte použil ako príklad celebrity, ktorá si sama pre seba, celkom určite však aj pre novinárov a fanúšikov, prehrávala oplakávanie vlastnej smrti. Jej náhrobok nie je zďaleka taký okázalý, ako mohli byť jej verejné “monodrámy”. Rozprávanie nadšeného znalca cintorína mohlo byť zaujímavé, možno vedel o Sarah Bernhradtovej aj iné perličky než ja, slečne ich však nepovedal. Namiesto toho som počul ako jej hovorí, že je veľmi očarujúca mladá dáma alebo niečo v tom zmysle. Zrejme to bolo vyznamenanie za to, že ho bola ochotná počúvať a nasledovať. V každom prípade som ich ďalej nechcel sledovať, lebo som z toho začínal mať čudný pocit.

Spomenul som si, že na opačnom konci cintorína je hrob Oscara Wildea (1) s náhrobkom pozostávajúcim zo sochy letiacej sfingy od Jacoba Epsteina na podstavci od Charlesa Holdena, ktorý svojho času natoľko pohoršoval políciu kvôli veľkosti jej bradaviek, až ich autor musel zakryť motýlikmi. Tie z nich zakrátko odstránil Aleister Crowley, aby sa s nimi mohol predviesť pred Epsteinom. V 90. rokoch 20. storočia ľudia začali sochu pokrývať odtlačkami narúžovaných pier. Keďže vápenec sa každým čistením poškodzoval, francúzska a írska vláda vybudovala okolo náhrobku ochranný plot z plexiskla, ktorý je tu dodnes. Žiaľ, k Wildeovmu náhrobku som sa nedostal. Cestou k nemu ma zaujalo množstvo iných vecí, medziiným krematórium v neo-byzantskom štýle od architekta Jeana-Camilla Formigého z roku 1894 s kolumbáriom, kde mal čoskoro prebehnúť pohrebný obrad niekoho nie celkom bezvýznamného, keďže sa tu postupne schádzalo pomerne veľa ľudí tmavej pleti, celkom nenápadný hrob Marcela Prousta, v ktorom je uložený po boku niekoľkých rodinných príslušníkov, a v neposlednom rade monumentálny náhrobok baróna Félixa de Beaujoura, dvadsaťmetrová veža v tvare komína, pred ktorou som zostal stáť v nemom úžase. Ten kedysi natoľko iritoval jednu americkú novinárku, že o ňom neváhala písať ako o nadrozmernej cukorničke. Mám dojem, že stojí na mieste, kde kedysi stávalo jezuitské sídlo, ktoré bolo príbytkom reverenda de la Chaisa, ktorého meno zostalo zvečnené v názve cintorína.

Na Oscara Wildea som celkom zabudol. Spomenul som si naňho až keď som bol príliš ďaleko. Navyše som začínal intenzívne pociťovať únavu z takmer kompletne prebdenej noci v autobuse, ale aj hlad a bolesť stuhnutých svalov z nosenia ťažkého fotoaparátu. Vrátil som sa k Raspailovej hrobke, aby som si ju odfotil pri svetle, ktoré sa medzitým zmenilo. Posledné zábery, ktoré som na cintoríne urobil, patrili náhrobku Heloïse a Abèlarda, ktorý sa vo veľkej miere zaslúžil o zvýšenie záujmu Parížanov o cintorín v prvých rokoch jeho existencie, a jednému z najznámejších náhrobkov cintorína Pėre Lachaise, náhrobku Jacoba Rablesa od Antoina-Augustina Préaulta s názvom Ticho smrti z roku 1849 s vyobrazením tváre ženy s ukazovákom priloženým k ústam v geste nabádajúcom k mlčaniu.


(1) Wilde, ktorý zomrel v roku 1900 bol pôvodne pochovaný na cintoríne v Bagneux ako chudák v dočasnom hrobe. Jeho pozostatky boli prenesené na cintorín Pėre Lachaise až v roku 1909.