Text a iné fetiše – Père Lachaise I

Hrobku Françoisa-Vincenta Raspaila som našiel veľmi ľahko. Vedel som presne kde je. Samozrejme som nešiel priamo k nej, cintorínom Père Lachaise sa nedá len tak prejsť, keď ste tu prvýkrát. Pristavoval som sa pri mnohých hrobkách, hľadal som zaujímavé uhly a kompozície pre fotografie, zaujímal ma aj Pamätník mŕtvym od Alberta Bartholomého v ktorom sa vraj nachádza osuárium.

Keď som dorazil k Raspailovej hrobke, bola celkom v tieni, keďže slnko bolo na opačnej strane. To ma dosť sklamalo, pretože som ju chcel mať odfotenú s plochami svetla prenikajúceho pomedzi listy stromov, podobne ako je vyobrazená na albume Dead Can Dance Within the Realm of a Dying Sun. Napriek tomu som urobil niekoľko fotiek. Chvíľu som si oddýchol na lavičke a rozhodol som sa, že sa vrátim, keď sa slnko presunie viac na juh.

Medzitým som si nemohol nevšimnúť jedného hlučného pána, ktorý veľmi svojským spôsobom ponúkal turistom, že ich zavedie k hrobkám celebrít. Podľa všetkého za to nič nechcel, zrejme bol v dôchodku a cintorín bol jeho vášeň. Jeho zjav pripomínal stereotypné filmové zobrazenia postáv režiséra alebo vyšinutého umelca, či vedca. Bol priemerne vysoký, skôr chudý, polodlhé, na temene preriedené, takmer úplne biele vlasy, mal rozstrapatené okolo hlavy, oblečené mal čierne dlhšie sako alebo jarník a nohavice, okolo krku mal šál, veľmi živo gestikuloval a hlas mu často preskakoval do fistuly.

Spočiatku som si myslel, že s ním nie je všetko v poriadku, ale neskôr sa ukázalo, že sa v cintoríne naozaj dobre vyzná a svojím spôsobom je aj príjemný. Opäť som ho stretol o niečo neskôr, keď som sa ponevieral labyrintom náhrobkov a hrobiek. Sprevádzal mladé dievča, s ktorým sa rozprával lámanou angličtinou. Vtedy som si uvedomil, že okrem Raspailovej hrobky som chcel vidieť aj hrobky iných celebrít, preto keď som počul nadšeného pána hovoriť o Sarah Bernhardtovej, pripojil som sa k nemu a mladej slečne.

Nemal som žiadnu mapu cintorína. Zvyčajne na nich bývajú vyznačené miesta, kde sú pochované najznámejšie osobnosti – jednou z najväčších celebrít Père Lachaise je napríklad Jim Morrison, ktorý zomrel v roku 1971 na zlyhanie srdca spôsobené predávkovaním drogami. Jeho hrob ma však nijako zvlášť nezaujímal. Naopak, hrob Sarah Bernhardtovej som chcel mať zdokumentovaný pre potreby projektu, keďže som ju v tomto texte použil ako príklad celebrity, ktorá si sama pre seba, celkom určite však aj pre novinárov a fanúšikov, prehrávala oplakávanie vlastnej smrti. Jej náhrobok nie je zďaleka taký okázalý, ako mohli byť jej verejné “predstavenia” na cintoríne Pėre Lachaise.

Rozprávanie nadšeného znalca cintorína mohlo byť zaujímavé, možno vedel o Sarah Bernhradtovej aj iné perličky než ja, slečne ich však nepovedal. Namiesto toho som počul ako jej hovorí, že je veľmi očarujúca mladá dáma alebo niečo v tom zmysle. Zrejme to bolo vyznamenanie za to, že ho bola ochotná počúvať a nasledovať. V každom prípade som ich ďalej nechcel sledovať, lebo som z toho začínal mať čudný pocit.

Spomenul som si, že na opačnom konci cintorína je hrob Oscara Wildea (1) s náhrobkom pozostávajúcim zo sochy letiacej sfingy od Jacoba Epsteina na podstavci od Charlesa Holdena, ktorý svojho času natoľko pohoršoval políciu kvôli veľkosti jej bradaviek, až ich autor musel zakryť akýmisi motýlikmi. Tie z nich zakrátko odstránil Aleister Crowley, aby sa s nimi mohol predviesť pred Epsteinom. V 90. rokoch 20. storočia ľudia začali sochu pokrývať odtlačkami narúžovaných pier. Keďže vápenec sa každým čistením poškodzoval, francúzska a írska vláda dali okolo náhrobku vybudovať ochranný plot z plexiskla, ktorý je tu dodnes.

Žiaľ, k Wildeovmu náhrobku som sa nedostal. Cestou k nemu ma zaujalo množstvo iných vecí, medziiným krematórium v neo-byzantskom štýle od architekta Jeana-Camilla Formigé z roku 1894 s kolumbáriom, kde mal čoskoro prebehnúť pohrebný obrad niekoho nie celkom bezvýznamného, keďže sa tu postupne schádzalo pomerne veľa ľudí tmavej pleti, celkom nenápadný hrob Marcela Prousta, v ktorom je uložený po boku niekoľkých rodinných príslušníkov, a v neposlednom rade monumentálny náhrobok baróna Félixa de Beaujour, dvadsaťmetrová veža v tvare komína, pred ktorým som zostal stáť v nemom úžase. Mám dojem, že stojí na mieste, kde kedysi stávalo jezuitské sídlo a zároveň príbytok reverenda de la Chaise, ktorého meno zostalo zvečnené v názve cintorína.

Na Oscara Wildea som celkom zabudol. Spomenul som si naňho, až keď som bol príliš ďaleko. Navyše som začínal intenzívne pociťovať únavu z takmer kompletne prebdenej noci v autobuse, hlad a bolesť stuhnutých svalov z nosenia ťažkého fotoaparátu. Vrátil som sa k Raspailovej hrobke, aby som si ju odfotil pri svetle, ktoré sa medzitým zmenilo. Posledné zábery, ktoré som na cintoríne urobil, patrili náhrobku Heloïse a Abèlarda, ktorý sa vo veľkej miere zaslúžil o zvýšenie záujmu Parížanov o cintorín – ktorý je dnes jedným z najnavštevovanejších v Európe – v prvých rokoch jeho existencie, a jednému z najznámejších náhrobkov cintorína Pėre Lachaise, náhrobku Jacoba Rablesa od Antoina-Augustina Préaulta s názvom Ticho smrti z roku 1849 s vyobrazením tváre ženy s ukazovákom priloženým k ústam v geste navodzujúcom ticho.


(1) Wilde, ktorý zomrel v roku 1900 bol pôvodne pochovaný na cintoríne v Bagneux ako chudák v dočasnom hrobe. Jeho pozostatky boli prenesené na cintorín Pėre Lachaise až v roku 1909.