Text a iné fetiše – Parížske katakomby

Návšteva parížskych katakomb bola trochu komplikovaná. Cestoval som k nim až z Versailles, kde som si ráno odfotil záhrady versaillského zámku. Do deviatej sa tam dalo dostať zadarmo, po deviatej by som musel stáť poldruha hodiny v rade, k čomu som nemal motiváciu. Navyše som bol pevne rozhodnutý navštíviť katakomby (napriek tomu, že ma od toho sprievodkyňa zájazdu viacmenej odhovárala, že je tam dlhý rad, ktorý sa nehýbe a podobne), a toto bol posledný deň mojej návštevy Paríža. Záhradám som venoval tridsať minút a potom som si objednal taxík, ktorý ma vysadil na Place Denfert-Rochereau s monumentálnou replikou Belfortského leva Augusta Bertholdiho a asi stometrovým radom ľudí, ktorý sa vinul pozdĺž chodníka obkolesujúceho park s budovou múzea Carnavalet so vstupom do katakomb s vchodom na Avenue du Colonel Henri Rol-Tanguy.

“Myslíte, že sa nám podarí dostať sa dnu?” Opýtal som sa anglicky manželského páru, ktorý sa postavil do radu tesne pred mojím príchodom. Manželia mali so sebou dve deti, jedno ešte v detskom kočiari. Chcel som ich upozorniť na to, že s kočíkom ich do katakomb nepustia a ani im ho neumožnia niekam odložiť. Na webe katakomb bolo uvedené, že tam nebude umožnený vstup ani nikomu s príliš veľkou batožinou. Medzitým si však manželia vygooglili, že ich tam nepustia ani s deťmi do desať rokov a tak odišli.

V rade som stál asi dve hodiny. Veľmi som ľutoval, že som si so sebou nevzal nejakú knihu, lebo som si nemal čím krátiť čas. Predo mnou stáli dve Američanky, ktoré vyzerali ako tínedžerky, ale podľa všetkého to boli vysokoškoláčky. Vôbec ich neopúšťala dobrá nálada. Za mnou stál pár hovoriaci jazykom, ktorý som nedokázal identifikovať, ale podľa toho ako tvrdo znel som usúdil, že to bol jazyk niektorej škandinávskej krajiny. V priebehu tých dvoch hodín čakania som niekoľkokrát zauvažoval, či sa im neprihovorím a nespýtam sa ich z akej sú krajiny, ale obával som sa, že by sa medzi nami mohla rozvinúť debata, ktorá by ma mohla začať obťažovať, tak ako ma obťažovalo ich pusinkovanie, ktorého interval sa skracoval hlavne v priebehu druhej hodiny čakania. Pritom to mohli byť štyridsiatnici ako ja, ktorí už majú bližšie k päťdesiatke. 

Raz som v čakárni u mojej teraz už bývalej všeobecnej lekárky strávil celých päť hodín, takže dvojhodinové čakanie na vstup do katakomb nepovažujem za osobný rekord, aj keď je pravda, že tu sa nedalo sedieť. Keď som už čakanie v rade prestával zvládať, opýtal som sa predo mnou stojacich Američaniek, či ten rad, ktorý je pred nami, sa ešte zatáča za roh, pretože pred nejakým časom sa jedna z nich bola pozrieť na jeho začiatok. Obidve sa usmiali a pridal sa k nim aj za mnou stojaci pán zo Škandinávie, že rad končí tuto pred nami. Vchod naozaj nebol ďaleko, ale trvalo ešte približne dvadsať minút, kým som sa dostal dnu. 

Interiér bol zariadený stroho, vlastne tu nebolo vidieť nič nepotrebné, bol tu ešte jeden vstup pre návštevníkov, ktorí si kúpili podstatne drahšie vstupenky cez internet. Pri mohutnom drevenom pulte, kde sa predávali vstupenky, bola v ponuke len jedna pohľadnica s vestibulom so vstupom do osuária. Na stojane s tlačenými sprievodcami boli už iba francúzska a španielska verzia. Pre istotu som si vzal francúzsku. Pred samotným vstupom do katakomb, prv, než som prešiel bezpečnostnou kontrolou, som si ešte na seba natiahol mikinu. Všade sa uvádzalo, že v katakombách je iba 14 stupňov. Napriek tomu som tam neskôr videl niekoľkých ľudí pobehovať v tričkách s krátkym rukávom. 

Do katakomb sa schádza po točitých schodoch, ktoré majú údajne 130 stupňov. Niekde som čítal, že ich je 90. Katakomby sú v hĺbke 21 metrov pod úrovňou terénu. Svoje meno dostali podľa rímskych katakomb, hoci pôvodne slúžili celkom inému účelu. Už približne od 2. storočia sa tu ťažil vápenec a iné horniny, z ktorých sú postavené mnohé budovy Paríža. Jednou z nich je napríklad katedrála Notre-Dame. 

Rozhodnutiu mesta určiť vápencové bane za miesto uloženia nespočetného množstva ľudských pozostatkov z niekoľkých parížskych cintorínov predchdázalo množstvo udalostí a zmien. Jednou z najdôležitejších bolo postupné odobratie nadvlády cirkvi nad smrťou. V 1. polovici 18. storočia existovali iba stredoveké cintoríny priliehajúce ku kostolom, ktoré spadali pod správu cirkvi. Jedným z najväčších cintorínov v Paríži bol Cintorín svätých neviniatok, alebo jednoducho Cintorín neviniatok (vlastne by to mal byť skôr Cintorín nevinných /des innocents/), situovaný v štvrti Les Halles priamo v centre mesta. Išlo o typ cintorína obohnaného múrom, po vnútornom obvode ktorého boli vybudované arkády s podzemnými rodinnými a štátnymi hrobkami a exhumovanými osuáriami nad nimi a veľkým priestranstvom s masovými hrobmi pre chudobných uprostred. Keďze v tesnej blízkosti cintorína sa nachádzala mestská tržnica, časť obchodov sa údajne odohrávala aj priamo na cintoríne, na ploche s masovými hrobmi, kde sa často ocitli aj domáce prasce, ktoré tu svojimi rypákmi nezriedka vyhrabávali časti mŕtvol. V noci bol zas cintorín obľúbeným miestom kupliarov a zlodejov.

Preplnenosť cintorínov, a choroby, ktorých pôvod začal byť pripisovaný miazme, teda zápachu tiel tlejúcich v preplnených hroboch na cintorínoch a v kostoloch, viedli k tomu, že v roku 1763 vydal Ľudovít XV. edikt, ktorým sa zakazovalo ďalšie pochovávanie uprostred miest. Tento edikt však nijako nenarušil zavedené zvyky, predstava, že by nad mŕtvymi nemala bdieť cirkev bola pre široké masy neprijateľná (1), až kým sa v roku 1780 následkom silných dažďov neprevalilo niekoľko mŕtvol z cintorína neviniatok do pivníc domov v jeho blízkom susedstve. Zakrátko sa rozhodlo o likvidácii cintorína a prenesení všetkých pozostatkov z hrobov a osuárií do parížskych katakomb.

Katakomby boli vysvätené v roku 1786. Prenesenie pozostatkov z Cintorína neviniatok trvalo dva roky, po ktorých nasledovali ďalšie parížske cintoríny. Posledné prenášanie kostí sa udialo v rokoch 1859 – 60 počas Haussmannových veľkých prestavieb Paríža. V revolučných rokoch slúžili katakomby aj ako pohrebisko ľudí, ktorí padli v odboji. Už v roku 1777 zriadil Ľudovít XVI. inšpektorát, ktorý mal na starosti správu katakomb, vlastne vtedy ešte len kameňolomov. V prvých rokoch svojej existencie boli katakomby len obyčajným, aj keď vysväteným, skladom kostí, no v roku 1810 sa vtedajší riaditeľ inšpektorátu Louis-Etienne Héricart de Thury ujal renovácií, ktorých cieľom bolo zmeniť katakomby na mauzóleum a vtlačil im ich súčasnú podobu.

Zostupovanie po točitých schodoch mi netrvalo dlho. Podľa zvukov doliehajúcich zdola sa dalo očakávať, že v chodbách niekdajších kameňolomov bude rušno. Nedokázal som si predstaviť, koľko ľudí sa zmestí do jednej chodby, a ako sa môžu jeden druhému vyhnúť v protismere alebo aký vysoký je strop. Predstavoval som si, že uvidím niečo obdobne dramatické, ako kutnohorská kostnica, ale všetko bolo až príliš prozaické. Najskôr som dlho postupoval chodbami, ktoré boli prázdne, len kde-tu sa nachádzal nejaký nápis z čias Héricarta de Thuryho, či iných hlavných inšpektorov kameňolomov. Občas som míňal ľudí počúvajúcich audiosprievodcu na vyznačených miestach, ale keďže ja som išiel do katakomb poučený, audiosprievodcu som nepotreboval. Z chodby, ktorou som kráčal, som nemal stiesňujúci pocit, neplnili sa žiadne moje očakávania.

Keď som vošiel do vestibulu, kde sa kedysi katakomby končili, a kde sa dnes nachádzajú čierno-bielo pomaľované stĺpy a patetický nápis nad vchodom do osuária “Ticho! Toto je impérium mŕtvych”, bol som rozčarovaný z toho, že tu múzeum Carnavalet, ktoré dnes katakomby spravuje, umiestnilo veľký svetelný panel s informáciami o osuáriu, ktorý uprostred všetkých tých prvkov rozmiestnených a naaranžovaných tak, aby vyvolávali dojem pietneho miesta, pôsobil nadmieru nepatrične a rušivo, dokonca by som povedal, že až nemiestne. Dnes si predsa každý dokáže vyhľadať informácie online alebo si jednoducho kúpi publikáciu v obchode pri východe z katakomb, kde sa dozvie viac, než potrebuje vedieť. Tento muzeálny prístup mi prišiel naozaj dosť nekultúrny. Aký typ zážitku by tu človek vlastne mal mať? Je naozaj nutné podriaďovať všetko domnelým potrebám návštevníka či mu dokonca diktovať, čo by tu mal zažiť. Prečo nemôže byť niečo ponechané iba na jeho bezprostredný dojem? Je nevyhnutné prezentovať tento priestor verejnosti ako muzeálnu expozíciu, ktorou fakticky nie je? Nie je nám v takýchto situáciách príliš veľa informácií alebo informácií servírovaných nevhodným spôsobom skôr na škodu? 

Keď som viacmenej sklamaný prešiel bránou s vyššie citovaným nápisom, bolo potrebné prejsť ešte niekoľkými priestormi, kým som sa ocitol v samotnom osuáriu. V prítmí chodby označenej nad vchodom nápisom MEMORIAE MAJORUM som si nestačil včas uvedomiť, že to, čo na prvý pohľad pôsobilo ako stena, sú vlastne lebky a kosti poukladané na seba v pravidelných formáciách. Bol som v osuáriu. Treba povedať, že pre turistov nie sú prístupné všetky časti osuária, za niektoré galérie si človek musí priplatiť, dokonca je za poplatok možné zúčastniť sa aj komentovanej prehliadky. Jednotlivé chodby a galérie som poznal z fotografií, v skutočnosti však všetko pôsobilo menej hrozivo, menej monumentálne, možno by som povedal, že až obyčajne. 

Môj dojem by bol asi celkom iný, keby som tu bol sám alebo keby tu aspoň bolo menej rušivých momentov, ako napríklad zriadenci múzea nervózne prechádzajúci tam a zase späť, hlasno debatujúci so svojimi kolegami cez vysielačky (možno išlo o nejaký vážny problém), či Američanka, ktorá robila veľké “WOW” zakaždým, keď sa jej naskytol pohľad na nové usporiadanie kostí, a ktorú som jemne upozornil, že by tu nemala pri fotení používať blesk (v katakombách je na to niekoľko neprehliadnuteľných upozornení), aj keď mi do toho vlastne nič nebolo, či iní návštevníci, ktorí na pozadí ľudských pozostatkov fotografovali svoje ratolesti v strojených “happy” pózach ako keby išlo o oslavu ich narodenín, či návštevu Disneylandu. (Z niektorých Američanov mám dojem, že keď sa ocitnú mimo svojho kontinentu, myslia si, že sú v Disneylande alebo na nejakom mieste, ktoré bolo vybudované s rovnakým úmyslom ako Disneyland, čo má iba krátku a nepodstatnú alebo žiadnu históriu, lebo to tu niekto postavil len s jediným úmyslom, aby sa tu mohli cez dovolenku dobre zabaviť, ako napríklad aj celé Benátky, kde sa uprostred jarných, či jesenných záplav fotia v gumákoch s úsmevmi od ucha k uchu, zatiaľ čo domáci si lámu hlavu nad tým, ako dlho tu ešte budú schopní prežiť.)

História katakomb je úzko spojená s mestom nad nimi. Kedysi to bolo miesto, kde sa ťažil stavebný materiál. Podporný systém v katakombách kopíruje ulice, sú miestom, bodom v histórii označujúcim revolučný obrat v uvažovaní o smrti, majú priamu spojitosť s Francúzskou revolúciou a hľadaním porevolučnej identity. Veľmi zaujímavým spôsobom o tom píše americká historička Erin-Marie Legacey, ktorá katakomby zároveň vníma ako učebnicový príklad foucaultovskej heterotópie, keďže tu vedľa seba existuje niekoľko nekompatibilných názorov, či stanovísk. V katakombách našli miesto posledného spočinutia chudáci rovnako ako panovníci, muži rovnako ako ženy, inoverci rovnako ako katolíci, vrahovia a zlodeji rovnako ako svätci. V porevolučnom Paríži boli katakomby jednými vnímané ako novodobé ars moriendi, iní v ňom nachádzali akési naplnenie svojich náboženských predstáv, ďalší pozitívne reagovali na rovnostárstvo smrti, ktoré zas mnohých poburovalo, pre niektorých boli katakomby miestom, kde pri pohľade na pozostatky obyvateľov Paríža, ktoré sa hromadili na cintorínoch počas niekoľkých storočí, prežívali hlboký pocit vlastenectva, na rozdiel od tých, ktorí katakomby vnímali ako miesto poníženia vládcov, ktorých pozostatky splynuli s pozostatkami ich popravcov.

Kosti sa do katakomb sypali cez komíny a v tomto náhodnom rozmiestnení zotrvávali, až kým si štátna moc neuvedomila, že katakomby by po istých úpravách mohli mať výchovnú funkciu, ktorej potreba mala svoj pôvod v dobe osvietenstva. Touto úlohou bol poverený royalista Héricart de Thury, ktorý bol od roku 1809 riaditeľom Generálneho inšpektorátu kameňolomov. Kosti dal naukladať do usporiadaných útvarov (na niektorých miestach sú lebky usporiadané do obrazcov v tvare kríža, či srdca) a doplnil ich informáciami o tom, z ktorého cintorína pochádzajú a kedy sem boli prevezené, ako aj citátmi prevažne z biblie a dobovej literatúry, ktoré, ako uvádza Legacey, podliehali štátnej cenzúre. V tejto podobe je možné vidieť katakomby aj dnes.

Po návšteve katakomb som chvíľu pobudol v obchode s knihami a suvenírmi z katakomb a najedol som sa vo fastfoode za rohom. Uvažoval som o tom, že sa ešte vyberiem na blízky Montparnasský cintorín, ale na ceste ma zastihol dážď, pred ktorým som sa musel skryť na stanici metra, kde som sa po chvíli čakania, počas ktorej dážď vôbec neustával, rozhodol, že sa vrátim späť do Versailles, kde som sa už iba ledabolo ponevieral a spracúval dojmy v jednej príjemnej kaviarni. Večer som so zájazdom opustil Paríž.


(1) Na tomto mieste treba povedať, že mŕtvi v skutočnosti cirkev vôbec nezaujímali. Fakt, že vlastné hroby mali len solventní, pričom nesolventní boli hádzaní do masových hrobov zabalení často len do plachiet, hovorí za všetko. Moderné citnoríny si cirkev začala privlastňovať v 2. polovici 19. storočia.