Isole (epilóg alebo ako prepísať mesto do textu)

Tentoraz to bolo o mlčaní vodnej hladiny, všetkému dominujúcom zvuku cikád, jasnej oblohe, nehybnosti ostrovov, únikových uličkách a smútku a mestskej samote.

Objav, že budovy sa dokonale zrkadlia v ranných kanáloch.

Utečenec, ktorý si pýta presne dve eurá päťdesiat. Je čistý, pekne oblečený, hovorí plynulou angličtinou.

Kenotaf Antonia Canovu v bazilike Santa Maria Gloriosa dei Frari na Campo dei Frari. Mníška v bielom habite, ktorá mi pri vstupe do kostola adresuje pozdrav buongiorno.

Pol deviatej ráno, mesto takmer ešte bez turistov. Domáci so svojimi psíkmi. Nespomínam si, či som v tomto meste niekedy videl mačky.

Moja už takmer obvyklá trasa vedie cez ponte di Rialto. Pár záberov veľkého kanála s loďami naloženými odpadom alebo tovarom.

Stále za sebou ťahám kufor na kolieskach. Aj po moste Akadémie.

Pokoj ostrova San Servolo, neutíchajúce snaženie cikád prerušované zvukom kosačky na trávu, prvá káva v Benátkach. Nikto sa o mňa nezaujíma.

Izba pre jedného s klimatizáciou. Kedysi možno mníšska cela alebo izba s lôžkom pre pacienta psychiatrického sanatória. Alebo aj bez lôžka.

Po stretnutí s ostrovom sa mesto javí ešte šialenejšie, než predtým. Extrovertná okázalosť mestských palácov, intimita uličiek a veľmi veľa slnka.

Určite sa vyhnúť San Marco a Piazzette.

Výstavná miestnosť písacích strojov Olivetti s dizajnom od Carla Scarpu zastrčená v kolonáde pod Museo Correr.

Večer na ostrove s mestom na horizonte. Impozantnosť búrkovej oblohy. (Turner.) Niekde na pozadí mesta husto prší.

Ráno s ostrovmi vystupujúcimi z nehybnej vody. Domy akoby vyrastali z priamo mora. Vody sa nedá dotknúť.

Prvá káva na nábreží neďaleko Arsenale, ďalšia v Arsenale v prázdnom bufete. A potom ďalšia na Arsenale Nord. Angličania nevedia, že majú vystúpiť z lode. Nie je mi celkom jasné, kvôli čomu som sem prišiel.

Ca’ d’Oro, Ca’ Pesaro, Palazzo Grimani, Palazzo Fortuny, Arsenale, Giardini, cikády intervenujúce umelecké diela.

Nič si neplánujem, správam sa spontánne, až chaoticky.

Z Arsenale vedie dlhý železný most na Fondamente Nove, odkiaľ je výhľad na ostrov Svätého Michala. Už z mosta ho vidím pod nečakaným uhlom.

Cintorín, kde mi zrejme nadobro odišla SD-karta (bola už stará) s videom natočeným na lodi. Zrejme som sa už cintorínom nemal zaoberať. Zháňam kartu na ostrove Murano, kde sú iba obchody s predmetmi zo skla. Vraciam sa do Benátok. Stále veľmi veľa slnka. Kupujem si novú SD-kartu. Grazie mille, odchádzam šťastný s funkčným fotoaparátom.

V jednom malom fastfoode si ku mne prisadá staršia pani s vnukom. Rozprávajú sa nemecky. Dlho pre neho vyberá zmrzlinu. Medzitým sa obaja vystriedajú na toalete. Nakoniec mu objednáva ice-tea. Nedá sa platiť kartou. Čašník ma vedie spleťou uličiek k bankomatu. Dvakrát niekomu odpovie na pozdrav. Občas sa obzrie, či som stále za ním. Obaja sme spotení. – Mrzí ma, že vám pridávam prácu. – – To je v poriadku. Nedá sa platiť kartou, sme zvyknutí.

Podvečerná studená voda z fontány v niektorej zo zastrčených uličiek Dorsoduro a o čosi neskôr koncert miestnej garážovej rockovej kapely v susedstve Palazzo Grassi. Hneď vedľa pódia je stánok so zeleninou. Asi to spolu súvisí. Nadšená staršia pani s kvetináčom v ruke v jednom z okien oproti pódiu. Keď sa za tmy vraciam loďou od Rialto, sú ešte stále tam.

Sobotňajšie ulice štvrtí, kam zablúdi len málo turistov. Snažím sa napraviť včerajší trapas s SD-kartou, ale nasadám na nesprávnu loď. Vystupujem neďaleko Chiesa della Madonna dell’Orto. Všade sú výstavy umenia. Slnko ma odrádza od návratu na ostrov mŕtvych. Aj v prvý deň na mňa pôsobil tak cudzo. Nebol som si istý, či viem, čo tam ešte hľadám.

Kávová a mätová zmrzlina niekde na Strada Nova. Káva a chladený džús o niekoľko obchodov ďalej. Všetko postojačky.

Nedeľné mobily na teleskopických tyčiach v rukách návštevníkov Disneylandu. Skupinke, ktorá ma blokuje, takmer vynadám. 

Na cintorín sa už nevrátim. Urobím len niekoľko záberov z Fondamente Nove. Ostrov – Isola.

Mladá Nemka nehovorí anglicky. Zu heiß, ovieva sa zasiahnutá lúčmi zapadajúceho slnka. Cestuje do Viedne ako ja, ale vlakom. Vystupuje na Ferrovia, ja o zastávku skôr. Alles gute. Alles gute.

Pred definitívnym odchodom z toho čudného mesta sa mi v mestskej doprave v Mestre prihovára staršia pani. Ukrajinka. Žije tu už osemnásť rokov. Žije sa jej dobre. V nedeľu sa chodí slniť na Lido, na dovolenku chodí do Dubaja. Vraj je tam krásne. Všetko je tam nové. Mesto budúcnosti. A možno sa tam už ani nezomiera.