Moirologia

S nasledujúcim textom som vystúpil na protestnom zhromaždení v Banskej Bystrici 5. apríla 2018.

Protesty v Banskej Bystrici (c) Maroš Rovňák 2018

V polovici 90. rokov napísal český filozof Karel Kosík vo svojej eseji Márnosť obete nasledujúce slová:

,,Kto sa obetoval, vystavuje sa aj po smrti nebezpečenstvu, že potomkovia spochybnia jeho čin ako márnosť alebo si ho privlastnia a prispôsobia svojím partikulárnym účelom. Nemá, nehovoriaca smrť nevyhlasuje politický program, nenabáda k pokániu, nechce byť obžalobou, iba pripomína a zaprisaháva. (…) Pripomína dospelým, že vo chvíli nebezpečenstva nestáli na svojom mieste, cúvli, a mladý človek preto vzal na svoje bedrá ich úlohu.”

16. januára 1969 sa v Prahe na Václavskom námestí zapálil mladý študent filozofie Jan Palach a o tri dni následkom ťažkých popálenín podľahol. Svoj radikálny čin inšpirovaný sebaupaľovaním budhistických mníchov a mníšok protestujúcich proti náboženskej neslobode vo Vietname v 60. rokoch vykonal z vlastnej vôle. Motiváciou jeho činu bol poľavujúci národný odpor voči sovietskej okupácii vtedajšieho Československa.

V tom čase som ešte nebol na svete. Narodil som sa o necelé tri roky neskôr a viacmenej šťastné detstvo som prežil pod žiarivým socialistickým slnkom, ktoré svojimi lúčmi zhrievalo mieru kvet, ako sa spievalo v jednej propagandistickej pionierskej piesni, v malom meste na východe Slovenska, 12 km od hranice s vtedajším Sovietskym zväzom, ktorého vojská okupovali našu krajinu až do začiatku 90. rokov 20. storočia.

Udalosti novembra 1989 ma zastihli ako študenta maturitného ročníka miestneho gymnázia. Aby som sa mohol zúčastniť novembrových protestov, do najbližšieho väčšieho mesta som bol ochotný cestovať preplneným autobusom niekoľko kilometrov, pretože pre mňa bolo dôležité byť ich súčasťou. Boli to dni, kedy sa často skloňovalo Palachove meno, ktoré však už mne a mojim rovesníkom nič nehovorilo. Socialistická štátna moc sa postarala o jeho dôkladné vymazanie z histórie. Nemohli sme vedieť ani to, že od roku 1969 do roku 1989 Palachov príklad nasledoval viac ako tucet ľudí, občanov socialistických krajín, vedených pohnútkami podobnými tej jeho. Aj na Slovensku existovali obete, ktorých mená sú ešte aj dnes širokej verejnosti neznáme, pretože po Palachovom čine mali všetky médiá zakázané o podobných udalostiach informovať, nanajvýš sa o nich mohli okrajovo zmieniť ako o akejsi “módnej smrti”, aby týmto nadmieru neprimeraným spôsobom bagatelizovali ich posolstvo.

No skôr, než sa v bývalom Československu mohlo stať meno Jan Palach tabu, kráčali ulicami Prahy desiatky tisíc ľudí počas pietneho sprievodu deň po jeho smrti, ale aj o päť dní neskôr, aby sa poklonili jeho vystaveným pozostatkom, v nasledujúcich dňoch sa v mnohých mestách konali pokojné zhromaždenia a vyskytlo sa aj niekoľko spontánnych demonštrácií. Napriek tomu pár mesiacov po tragédii sa Palachova pamiatka začala presúvať do temných zákutí kolektívnej pamäti, kde ju chcela mať vtedajšia štátna moc. Život tých, ktorí prežili, išiel ďalej, iba sa museli prispôsobiť jeho zmeneným kvalitám, nakoľko pri potlačenej vôli k akcii sa celkom stratila aj nádej na jeho zlepšenie.

Palachov starostlivo naplánovaný čin, bol pre neho jediným východiskom zo situácie, v ktorej sa ocitla spoločnosť. Jeho obeť sa – možno paradoxne – mala stať nádejou pre jeho súčasníkov, no vo svojich spoločensko-historických súvislostiach sa nám dnes javí ako zbytočná, pretože jej účel nebol naplnený bezprostredne po jej vykonaní. Mohol sa naplniť až po dvadsiatich rokoch ticha. No aj tak nezodpovedanou otázkou zostáva, či boli novembrové udalosti jeho skutočným naplnením, keď po uplynutí bezmála 30 rokov od novembra 1989 znovu zapĺňame ulice a požadujeme zmenu systému.

Keď som sa toho februárového rána dočítal o vražde mladého slovenského novinára, hodnú chvíľu som túto informáciu nedokázal vyhodnotiť ako pravdivú, nedokázal som ju prijať ako holú skutočnosť vzťahujúcu sa ku krajine, v ktorej žijem, a tým priamo ku mne, a verím, že tento pocit sme vtedy prežívali mnohí. Ján Kuciak nebol prvým novinárom, ktorý bol odstránený ľuďmi, pre ktorých sa stal nepohodlným. V roku 2008 zmizol investigatívny novinár Paľo Rýpal a v r. 2015 Miroslav Pejko. Ich telá sa síce nikdy nenašli, ale je na mieste predpokladať, že ich stihol podobný osud. Rozdiel je v tom, že vražda Jána Kuciaka bola vykonaná proklamatívne, podobne ako keď niekto udrie po stole, či dupne nohou, aby ukázal, že je tu pánom.

V to ráno, keď sme sa mnohí dozvedeli o smrti Jána Kuciaka, mala jeho smrť jediný účel. Bolo ním odstránenie nepohodlnej osoby a súčasné zamedzenie prieniku – pre niekoho dramaticky nepríjemných – informácií na verejnosť, s jasným odkazom pre všetkých ďalších novinárov, ktorí by si dovolili zájsť tak ďaleko ako Ján. Zatiaľ nevieme, či bola alebo nebola vražda Martiny Kušnírovej súčasťou plánu, vedia to len tí, ktorí za ňou stoja, no jej smrť bolí o to viac, že sa na výskume svojho snúbenca priamo nepodieľala, že bola možno iba v nesprávnom čase na nesprávnom mieste (vo vlastnom dome so svojím partnerom) alebo mala jej smrť poslúžiť ako výstraha pre všetkých ďalších novinárov, že ich práca má presne vymedzené hranice, pri prekročení ktorých nebudú ušetrení nielen oni, ale ani ich rodinní príslušníci.

No tá istá násilná smrť dvoch mladých ľudí súčasne vyplavila na povrch mnohé z toho, čo malo zostať ukryté, ukázala nám skutočnú tvár krajiny, v ktorej žijeme, a vyhnala nás do ulíc. Ich smrť sme vztiahli na seba a ona sa začala vzťahovať na nás. Postavili sme sa k nej ako k udalosti, ktorá je s nami bezprostredne spätá, čím nás stmelila a zorganizovala, a naším konaním sme nanovo zadefinovali jej účel, a s touto novou definíciou sme na seba súčasne prevzali aj zodpovednosť za jeho naplnenie (každý minimálne pred vlastným svedomím). Je to zodpovednosť za to, aby smrť Jána a Martiny nebola premlčaná.

Ján Kuciak a Martina Kušnírová sa stali symbolom týchto pohnutých dní, akousi záštitou všetkých tých, ktorí nielenže si uvedomujú, že pre dobrý chod a dobré meno tejto krajiny sú nevyhnutné zásadné spoločenské zmeny, ale sú ochotní pre ne aj niečo urobiť. Avšak zmeny, ktoré dnes tak veľmi potrebujeme, nie je možné dosiahnuť v krátkom čase, a nemôžeme ich dosiahnuť len z ulíc. V posledných týždňoch sme urobili niekoľko významných krokov, ale stále sme iba na začiatku. Prechod od oligarchickej demokracie k liberálnej demokracii je zdĺhavý proces, ktorý si vyžaduje predovšetkým politickú gramotnosť voličov, teda schopnosť voliť zodpovedne, nie iba na základe povrchných vizuálnych dojmov, ale tej môžeme/musíme učiť iba nastupujúcu generáciu. Ani tým sa však problém takého spoločenského usporiadania, ktoré by skutočne slúžilo nám, občanom, nevyčerpáva. V čase, keď sa v bývalom Československu rodila demokracia, krajiny západnej Európy už prežívali jej krízu. Preto stojíme pred množstvom úloh, ktorých riešenie prinesú možno iba ďalšie generácie. V tejto chvíli je však dôležité, aby sme dokázali držať spolu a neustúpiť, zvlášť, keď nám chcú politici nahovoriť, že výmenou niekoľkých ľudí vo vláde sa vyriešili všetky problémy našej krajiny. Jeden zo staronových podpredsedov Národnej rady sa dokonca ospravedlnil “za všetko, čím si občania za tento mesiac museli prejsť”. Podľa neho sme to v uplynulom mesiaci mali ťažšie ako predtým. Nemali. Ťažšie to mal pravdepodobne on a jeho kolegovia, no rozhodne ani zďaleka nie také ťažké ako rodiny, ktoré strašným spôsobom prišli o svojich najbližších, Jána a Martinu. Predpokladám však, že pre nich by sa ospravedlnenie rovnalo výsmechu. My sme absolvovali iba niekoľko protestných stretnutí, na ktorých sme trochu vymrzli a trochu zmokli, ale urobili sme to radi a dokonca s istým zadosťučinením, zároveň sme nikoho a nič nestratili, práve naopak, myslím si, že sme veľa našli. Spoločným úsilím sme dokázali, že zmena je možná, ale nesmieme zabúdať, že zatiaľ je od nás ešte dosť vzdialená.

Existuje jedno čínske príslovie, ktoré hovorí, že ak vydržíme dostatočne dlho čakať pri rieke, uvidíme v nej plávať mŕtvoly našich nepriateľov. V situácii, keď sme sa stali svedkami naplánovanej vraždy dvoch nevinných mladých ľudí, pôsobia možno tieto slová do istej miery nevhodne, ale to, o čom hovoria predovšetkým, je, že na to, aby mohli byť veci dotiahnuté do konca, je potrebné vydržať. Práve preto, lebo ďalších mŕtvych už nechceme.

Maroš Rovňák, apríl 2018


Poznámka:

Moirologia je grécky pojem označujúci druh umeleckej formy lamentácie nad mŕtvym, ktorá môže mať rôzne podoby, od pokojných až k agresívnym.

Červený dialóg/Item Reus (in progress)

screen_20180426_194156
Videostill z videoprojekcie k performancii

V premiérovo uvádzanej performancii, ktorá je súčasťou otvoreného projektu Červený dialóg (od r. 2011), v rámci ktorého už zrealizoval niekoľko výstupov v podobe fotografií, objektu a videa, Rovňák rozvíja témy ľudskej sexuality, sebaobetovania a smrti. Performanciou Item reus (tiež vinní, lat.), ktorej text sa opiera o dielo katalánskeho spisovateľa Jaume Cabrého Jo confesso (priznávam sa, špan.), autor deklaruje svoj kritický postoj k potrebe inštitucionalizovaného náboženstva, ktorý je v jeho tvorbe konštantne prítomný.
(Z tlačovej správy k performancii.)

videozáznam performancie na festivale LiKE

I Feel Weird Again (Modelová realita II./ Shaped Reality II.)

screenshot-www.flickr.com-2018.05.03-21-10-23
Videostill zo záznamu performancie

 

Deň, ktorý končil Veľkým pádom, začínal rannou búrkou.

Peter Handke, Veľký pád


Knižná kultúra, kabinet, múzeum, fotografia, melanchólia sú klasické moderné inštitúcie. Vystavení umelci a umelkyne pracujúci v médiu fotografie využívajú objektív dejín a reflektujú minulé udalosti, mytológie alebo storočie trvajúce fotografické tradície. Tieto prostriedky využívajú pre analýzu “onoho dnes”, stavu úzkosti, úzkosti, ktorá pramení zo stavu, keď “náš život postráda akúkoľvek tragédiu“ (Tereza Zelenková). Britský psychoanalytik Adam Phillips sa pýta, či kultúra tak posadnutá šťastím nevychádza v skutočnosti z obrovského zúfalstva, pričom našu (melancholickú) túžbu po nežitých životoch v kontexte neoliberalizmu označuje za stav, v ktorom sme stalkovaní našimi životnými možnosťami.

Radek Brousil a Jan Pfeiffer vyňali kontroverznú smrť bývalého československého ministra Jana Masaryka krátko po nástupe komunistickej moci z mediálneho a politického diskurzu a zasadili ju do metafory a estetiky pádu, reprezentovanej neskoro romantickým archetypálnym obrazom Böcklinovho “Ostrova mŕtvych” (1880-1886), reprodukcia ktorého bola začiatkom dvadsiateho storočia bežnou výbavou stredoeurópskych domácností, ako poznamenal Nabokov. Digitálna fotografia reprodukcie sošky z Masarykovho stola pracuje s princípmi futuristickej fotodynamickej fotografie, ktorá usilovala o to zachytiť tragickú pauzu, gesto teroru, jednu scénu intímnej drámy.

Archeológia modernity je aj archeológiou melanchólie. Tereza Zelenková ponúka muzeálnu expozíciu melanchólie, ale rovnako aj melancholickú expozíciu múzeí, ako miest podliehajúcim zmene a zániku. Jej pohľad na procesy zo zázemia inštitúcie je skôr psychoanalytickým pozorovaním, ako v prípade Freudovej pracovne, ktorú Zelenková odkrýva ako scénu sna, ópiový brloh. Kde namiesto na kanonický chaise-longue zamierila pohľad na primitivistický a falocentrický tvar Freudovej stoličky. Cez stoličku navrhnutú dizajnérom špeciálne pre Freuda a jeho čitateľské potreby tak nachádza autorka predovšetkým Freuda čitateľa.

Maroš Rovňák pracuje s textom Kladivo na čarodejnice a románom katalánskeho spisovateľa Jaumé Cabreho Priznávam, že o spisovateľovi a historikovi, ktorý sa na pokraji duševného ochorenia rozhodne pátrať po koreňoch zla. Sound a video art, v ktorom Rovňák pracuje s daguerrotypiou v kontexte digitálnej fotografie a s estetikou beštiálneho/noisového zvuku je rituálnou očistou.

Michaela Knížová sa vo svojich polaroidoch, ktoré vznikajú náhodne na cestách, pridržiava vizuálnych melancholických klišé spojených s blackmetalovou a gotickou scénou 80-tych a 90-tych rokov a alternatívymi životnými fantáziami. “Das Trauma der Geburt” je odkazom na knihu viedenského psychoanalytika Otta Ranka, pre ktorého je zrod prototypom všetkej úzkosti. Knížová pracuje s násilím a silou imaginácie zrodu, s nenarodeným “ja” a vôľou ku kreativite.

Je umelec znova padlým estétom a univerzálnym schizofrenikom nachádzajúcim v materialite obrazu a znaku hlbšiu interpretačnú skúsenosť? Výstava vedie paralely s fin de siécle, ktorý bol okrem iného tiež odpoveďou na technologické zmeny a kritikou materializmu, buržoáznej spoločnosti a liberálnej demokracie, obdobím prelomu, ako ho zažívame dnes.

Ivana Komanická, kurátorka výstavy

9. 11. 2017 – 13. 1. 2018 Krokus galéria, Bratislava

Galéria Krokus