Rozhovor s multimediálnym umelcom Marošom Rovňákom o predstavení In Absentia

Maroš Rovňák v spolupráci s Petrou Kriváčkovou predstavia koncom marca na festivale Žižkovská noc multimediálnu performanciu In Absentia, ktorá je venované Martine Kušnírovej. V jej (ne)prítomnosti tvoria dialóg, ako zádušný rituál za zavraždenú.

O téme smrti a jej kultúrno-spoločenských aspektoch sme sa s Marošom rozprávali a spolu s rozhovorom na predstavenie In Absentia pozývame.

In Absentia na festivale New Poetry Forms 2018 v Košiciach

In Absentia je projekt venovaný Martine Kušnírovej, spoluzavraždenej snúbenici Jána Kuciaka. Prostredníctvom audiovizuálnej formy s ňou vedieš dialóg. Prečo si si na tento rozhovor vybral práve ju?

In Absentia vznikla z mojej osobnej potreby vyjadriť sa k vražde Martiny Kušnírovej prostredníctvom umeleckej formy. Martinina smrť vo mne od začiatku rezonovala iným spôsobom, než smrť Jána Kuciaka, pretože dôvody k jej zavraždeniu neboli také jednoznačné ako v jeho prípade. Vzniká tu priestor pre otázky, či by musela nevyhnutne zomrieť, keby sa v čase vraždy nachádzala na inom mieste. Martina svojou prácou neohrozovala nikoho, je celkom iným typom obete, než Ján Kuciak, jej tragédia má odlišný rozmer.

Rozhovor s Martinou je “in absentia“, a teda bez jej prítomnosti. Odpovedajúci v dialógu chýba, ako si teda vytváral jeho formu? Čo je jeho ústrednou témou?

Zhodou okolností som si dnes ráno prečítal jeden latinský citát, ktorý hovorí o tom, že smrť urobí za všetkým čiaru. Nevieme, čo sa deje s mŕtvymi, ale z pohľadu nás, ktorí tu zatiaľ zostávame, je smrť definitívna. Hovorím asi skôr za tých, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, či viere, ale myslím si, že pre nikoho nie je jednoduché vysporiadať sa so smrťou blízkej osoby. V smrti je zároveň niečo iracionálne, niečo, čo odmietame prijať bezvýhradne. Smrť má metafyzickú povahu, je za fyzickým, teda za tým, čo môžeme poznať. V mojom texte k performancii, má preto výpovednú hodnotu práve to, čo v ňom zostáva nepomenované alebo nevyslovené, to čo je skôr naznačené v otázke.

Smrť Martiny a Jána vzbudila minulý rok na Slovensku veľký ohlas. V niektorých sférach mám pocit, že sa prelomili ľady, hlavne v tej spoločenskej. Myslíš si, že smrť človeka je tá hranica rozpohybovania spoločnosti z pasívnej roviny do aktívnej?

Myslím, že udalosti nasledujúce po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, boli jedinou možnou odpoveďou, že sme nemali na výber. Pasivita by bola pritakaním praktikám, ktoré si niektorí ľudia, či skupiny ľudí v tejto krajine osvojili. Bola to konkrétna reakcia v konkrétnej situácii. Preto je dôležité rozlišovať medzi smrťou, vraždou a samovraždou.

Smrť Martiny a Jána je verejne známym, a aj keď nechcene – politickým aktom, na druhej strane však ide stále o smrť dvoch mladých ľudí. Ako sa v predstavení vysporiadávaš so všeobecným- spoločenským a osobným- emocionálnym poslaním ich smrti? Sú emócie práve dôvodom spájania sa?

Nie som si istý, či môžeme smrti vo všeobecnosti prisudzovať nejaké poslanie, ale možno by sme mohli hovoriť o prijatí ich smrti verejnosťou, nami. Tým, že sme vyšli do ulíc, sme prevzali zodpovednosť za to, aby smrť Jána a Martiny mala zmysel, aby po nej nezostalo ticho, rovnako ako po smrti Jána Palacha.

Ty si multimediálny umelec, ktorý sa aktívne venuje téme smrti. V čom ťa téma smrti zaujíma? Nakoľko je v tvojich prácach dôležitá spiritualita?

Nedávno som si prečítal vetu francúzskeho spisovateľa, fotografa a scenáristu Hervého Guiberta, podľa ktorej je text tým aktívnym prvkom, kto túži po ňom ako po spisovateľovi. Je to vytrhnuté zo špecifického kontextu jeho tvorby, ale je to dobrý úvod k odpovedi na tvoju otázku. Niektoré témy si vyberáme, niektoré si vyberajú nás alebo sa k nim postupne dopracúvame a zotrvávame pri nich, ale môže to byť aj kombinácia všetkého. Myslím, že to, čo ma pri tejto téme zaujíma najviac, je spôsob, akým sa k smrti vzťahujeme, ako ju vnímame. Horšie je to so spiritualitou, lebo tento pojem je pre mňa vágny, keďže zastrešuje veľké množstvo diametrálne odlišných náboženských prejavov a praktík a takisto aj tých osobných. Ale samozrejme chápem, kam tým mieriš. Vo svojej tvorbe sa nepridržiavam ničoho konkrétneho, nemám pre ňu žiadne predlohy, takže ma nič nelimituje. V podstate kombinujem rôzne formy do jedného celku, pričom sa riadim intuíciou a môžem povedať, že teraz už aj skúsenosťou.

Petra Kriváčková, In Absentia, efstival New Poetry Forms 2018, Košice

Ako svoje tému spájaš s možnosťami multimediality? Zvuku, obrazu, slova, ich prepájaní…

Smrť predstavuje skôr akýsi rámec pre moje jednotlivé výstupy, ktoré však môžu mať celkom odlišný obsah a podobu, pričom smrť pre ne nemusí byť nevyhnutne jediným rámcom. Aktuálne pracujem napríklad na projekte, ktorého súčasťou je fotografovanie sekularizovaných cintorínov založených v 19. storočí. Je to veľmi široká téma, ktorá súvisí aj s náboženstvom, územným plánovaním, architektúrou, filozofiou atď. Pri tejto téme si iba s fotografiou nevystačím, preto pracujem aj s textom, ktorý chcem prezentovať vo forme autorskej knihy. In Absentia vnímam ako súčasť tohto projektu. Tým chcem povedať, že každá téma si vyžaduje špecifický prístup a použitie média, či kombinácie médií z nej prirodzene vyplýva, nikdy nestojím pred otázkou ako spracovať danú tému v tom alebo onom médiu.

Ako prezentuješ tému smrti v predstavení In Absentia?

Na vizuálnej úrovni používam symbolický jazyk, ktorý využíva rôzne archetypy odkazujúce na smrť ako na tajomstvo. Som tam ja, ktorý sa pýta, a je tu žena – Petra Kriváčková, ktorá so mnou vystupuje – ktorá odpovedá. Nikdy však nedáva príliš konkrétnu odpoveď, navyše prechádza od recitácie k spevu, ktorý je digitálne modulovaný v reálnom čase tak, aby sa niektoré útržky viet, či slov vracali v deformovanej podobe ako sotva dešifrovateľné odkazy.

Okrem dialógu je v predstavení použitá aj obrazová línia, čo predstavuje? Je plnohodnotnou zložkou výpovede alebo ide skôr o ilustračnú, metaforickú funkciu?

Všetky zložky performancie sú pre mňa rovnako dôležité, pretože sú navzájom podmienené, čo na druhej strane nevylučuje fakt, že by mohli byť prezentované aj oddelene, ale už s celkom iným účinkom. Pre mňa je zaujímavé sledovať ako vizuálne vnemy ovplyvňuje zvuk a naopak.  Dôležité je aj to, že s Petrou, ktorá so mnou v performancii účinkuje, nestojíme otočení k divákom, ale k sebe, čo tiež určite významne ovplyvňuje vnímanie toho, čo sa pred nimi odohráva. Ako prvý vznikol v tomto prípade text, obraz sa k nemu pridal neskôr, ale až ten bol práve tým prvkom, ktorý začal udávať celej performancii rytmus.

Typrojekt In Absentia vnímaš ako „zádušný rituál pre zavraždenú“. V čom rituál spočíva? Je podľa teba potrebné tak konkrétny a jasný akt, akým bola smrť Martiny a Jána ritualizovať?

Som presvedčený, že je dôležité, aby umenie vstupovalo do pertraktovaných tém, pretože umenie je platforma, kde sa neodovzdávajú iba prosté informácie. Ponúka priestor aj pre inú, než len verbálnu komunikáciu. Ponúka priestor pre rôzne kombinácie umeleckých prostriedkov, foriem, stratégií atď., vďaka čomu môže apelovať priamo na podvedomie, obrazotvornosť, môže neprvoplánovo pracovať s emóciami a podobne. Týmto spôsobom sa dajú posúvať ďalej komplexnejšie, či intenzívnejšie impulzy, z ktorých môže vzniknúť nová skúsenosť. A to je pre mňa výzva.

Má predstavenie In Absentia funkciu rituálu aj smerom k publiku? Prichádzaš s potenciálom katarzie?

Z môjho pohľadu je katartický účinok rozmer, ktorý môže k tomuto dielu pridať divák. Ja by som ho nevedel naplánovať.

Otázky: Klára Mamojková // Foto: Saša Keselicová

swinedaily.com

In Absentia on Slovakia Today, English Language Current Affairs Programme from Slovak Radio 21.2.2019

Special dedicated to Ján Kuciak and Martina Kušnírová: rapper Vec about his protest song Krv na rukách, visual artist Maroš Rovňák about his performance In Absentia (cca. 16:50), world famous Kronos Quartet explaining why they premiered Slovak piece Quartet of Tentacles reaching out, director Teodor Kuhn about the coincidence that his film on murder of student Daniel Tupý comes to cinemas on February 21, the very same day of the murder of Ján Kuciak and Martina Kušnírová.