Nitrianska galéria je po druhýkrát Galériou roka. Podoby smrti v dielach oslovili

Maroš Rovňák, z cyklu Nemám žiadne ilúzie o nesmrteľnosti, 2015
Z cyklu Nemám žiadne ilúzie o nesmrteľnosti, 2015

Výstava bola koncipovaná do pomyselných troch línií: na projekte participovali umelci, ktorých umelecký program bol z rôznych smrteľných príčin ukončený predčasne (Ivan Kasaj, Eugen Nevan, Cyprián Majerník, Bety Majerníková, Jozef Mihál, Michal Moravčík, Zolo Palugyay, Boris Perfecký); ďalej sa prezentovali autori, ktorých smrť blízkej osoby poznačila a ovplyvnila aj časť ich umeleckej práce (Peter Barényi, Mira Gáberová, Katarína Janečková Walshe, Jana Kapelová) a nakoniec boli na výstave zastúpení aj umelci, ktorých tvorbu ovplyvňujú či ovplyvňovali rôzne prejavy a podoby smrti (Robert Bielik, András Cséfalvay, Martin Gerboc, Vincent Hložník, Filip Jurković, Adam Novota, Maroš Rovňák, Rudolf Sikora, Boris Sirka, Jozef Vrtiak, Vladislav Zabel).

„Cez rôzne príbehy o smrti sme vytvorili konzistentný príbeh smrti. Prístup ku koncipovaniu výstavy bol postavaný na neteoritických a nekurátorskych princípoch. Primárnym cieľom bolo nemorbídne, bez pátosu odkomunikovať rôznu podobu smrti, jej následkov a dôsledkov. Návštevník mal možnosť konfrontovať svoj život s dielami o smrti a zároveň mohol sebareflexívne pristúpiť k sebe, prípadne k svojmu osobnému zážitku so smrťou, lebo súčasťou života je aj smrť,“ pokračuje Niczová.

„Výstava v troch celkoch priniesla „podoby smrti“, ktoré môžu byť spomienkou, konfrontáciou, vyrovnávaním sa so stratou blízkeho i estetickou reflexiou. Bolo pre nás potešením, že nadčasovosť témy oslovila každého, kto smrť stretol a učí sa s ňou žiť. Lebo smrť je iba jedna, má však mnoho podôb. V priestore Reprezentačných sál sme návštevníkovi dali pocit, že nie je hanba priznať si bolesť, plač, smútok, pretože smútenie po smrti blízkeho človeka je dôležité. Taktiež sme sa snažili aj na základe empirickej skúsenosti so stratou blízkej osoby využiť jedinečnú arteterapeutickú schopnosť umenia a jeho pôsobenia na človeka.”

K projektu vydali publikáciu Príbehy (o) smrti, ktorá má charakter zborníka a sú v nej publikované štúdie od odborníkov z rôznych oblastí Patrícia Dobríková (špecialistka v odbore paliatívnej starostlivosti), Sabína Gáliková Tolnaiová (filozofka), Michal Havran (žurnalista), Monika Hudecová (klinická psychologička), Luboš Kürthy (historik umenia).

celý článok

I Feel Weird Again (Modelová realita II./ Shaped Reality II.)

screenshot-www.flickr.com-2018.05.03-21-10-23
Videostill zo záznamu performancie

 

Deň, ktorý končil Veľkým pádom, začínal rannou búrkou.

Peter Handke, Veľký pád


Knižná kultúra, kabinet, múzeum, fotografia, melanchólia sú klasické moderné inštitúcie. Vystavení umelci a umelkyne pracujúci v médiu fotografie využívajú objektív dejín a reflektujú minulé udalosti, mytológie alebo storočie trvajúce fotografické tradície. Tieto prostriedky využívajú pre analýzu “onoho dnes”, stavu úzkosti, úzkosti, ktorá pramení zo stavu, keď “náš život postráda akúkoľvek tragédiu“ (Tereza Zelenková). Britský psychoanalytik Adam Phillips sa pýta, či kultúra tak posadnutá šťastím nevychádza v skutočnosti z obrovského zúfalstva, pričom našu (melancholickú) túžbu po nežitých životoch v kontexte neoliberalizmu označuje za stav, v ktorom sme stalkovaní našimi životnými možnosťami.

Radek Brousil a Jan Pfeiffer vyňali kontroverznú smrť bývalého československého ministra Jana Masaryka krátko po nástupe komunistickej moci z mediálneho a politického diskurzu a zasadili ju do metafory a estetiky pádu, reprezentovanej neskoro romantickým archetypálnym obrazom Böcklinovho “Ostrova mŕtvych” (1880-1886), reprodukcia ktorého bola začiatkom dvadsiateho storočia bežnou výbavou stredoeurópskych domácností, ako poznamenal Nabokov. Digitálna fotografia reprodukcie sošky z Masarykovho stola pracuje s princípmi futuristickej fotodynamickej fotografie, ktorá usilovala o to zachytiť tragickú pauzu, gesto teroru, jednu scénu intímnej drámy.

Archeológia modernity je aj archeológiou melanchólie. Tereza Zelenková ponúka muzeálnu expozíciu melanchólie, ale rovnako aj melancholickú expozíciu múzeí, ako miest podliehajúcim zmene a zániku. Jej pohľad na procesy zo zázemia inštitúcie je skôr psychoanalytickým pozorovaním, ako v prípade Freudovej pracovne, ktorú Zelenková odkrýva ako scénu sna, ópiový brloh. Kde namiesto na kanonický chaise-longue zamierila pohľad na primitivistický a falocentrický tvar Freudovej stoličky. Cez stoličku navrhnutú dizajnérom špeciálne pre Freuda a jeho čitateľské potreby tak nachádza autorka predovšetkým Freuda čitateľa.

Maroš Rovňák pracuje s textom Kladivo na čarodejnice a románom katalánskeho spisovateľa Jaumé Cabreho Priznávam, že o spisovateľovi a historikovi, ktorý sa na pokraji duševného ochorenia rozhodne pátrať po koreňoch zla. Sound a video art, v ktorom Rovňák pracuje s daguerrotypiou v kontexte digitálnej fotografie a s estetikou beštiálneho/noisového zvuku je rituálnou očistou.

Michaela Knížová sa vo svojich polaroidoch, ktoré vznikajú náhodne na cestách, pridržiava vizuálnych melancholických klišé spojených s blackmetalovou a gotickou scénou 80-tych a 90-tych rokov a alternatívymi životnými fantáziami. “Das Trauma der Geburt” je odkazom na knihu viedenského psychoanalytika Otta Ranka, pre ktorého je zrod prototypom všetkej úzkosti. Knížová pracuje s násilím a silou imaginácie zrodu, s nenarodeným “ja” a vôľou ku kreativite.

Je umelec znova padlým estétom a univerzálnym schizofrenikom nachádzajúcim v materialite obrazu a znaku hlbšiu interpretačnú skúsenosť? Výstava vedie paralely s fin de siécle, ktorý bol okrem iného tiež odpoveďou na technologické zmeny a kritikou materializmu, buržoáznej spoločnosti a liberálnej demokracie, obdobím prelomu, ako ho zažívame dnes.

Ivana Komanická, kurátorka výstavy

9. 11. 2017 – 13. 1. 2018 Krokus galéria, Bratislava

Galéria Krokus