Červený dialóg/Item Reus (in progress)

screen_20180426_194156
Videostill z videoprojekcie k performancii

V premiérovo uvádzanej performancii, ktorá je súčasťou otvoreného projektu Červený dialóg (od r. 2011), v rámci ktorého už zrealizoval niekoľko výstupov v podobe fotografií, objektu a videa, Rovňák rozvíja témy ľudskej sexuality, sebaobetovania a smrti. Performanciou Item reus (tiež vinní, lat.), ktorej text sa opiera o dielo katalánskeho spisovateľa Jaume Cabrého Jo confesso (priznávam sa, špan.), autor deklaruje svoj kritický postoj k potrebe inštitucionalizovaného náboženstva, ktorý je v jeho tvorbe konštantne prítomný.
(Z tlačovej správy k performancii.)

videozáznam performancie na festivale LiKE

I Feel Weird Again (Modelová realita II./ Shaped Reality II.)

screenshot-www.flickr.com-2018.05.03-21-10-23
Videostill zo záznamu performancie

 

Deň, ktorý končil Veľkým pádom, začínal rannou búrkou.

Peter Handke, Veľký pád


Knižná kultúra, kabinet, múzeum, fotografia, melanchólia sú klasické moderné inštitúcie. Vystavení umelci a umelkyne pracujúci v médiu fotografie využívajú objektív dejín a reflektujú minulé udalosti, mytológie alebo storočie trvajúce fotografické tradície. Tieto prostriedky využívajú pre analýzu “onoho dnes”, stavu úzkosti, úzkosti, ktorá pramení zo stavu, keď “náš život postráda akúkoľvek tragédiu“ (Tereza Zelenková). Britský psychoanalytik Adam Phillips sa pýta, či kultúra tak posadnutá šťastím nevychádza v skutočnosti z obrovského zúfalstva, pričom našu (melancholickú) túžbu po nežitých životoch v kontexte neoliberalizmu označuje za stav, v ktorom sme stalkovaní našimi životnými možnosťami.

Radek Brousil a Jan Pfeiffer vyňali kontroverznú smrť bývalého československého ministra Jana Masaryka krátko po nástupe komunistickej moci z mediálneho a politického diskurzu a zasadili ju do metafory a estetiky pádu, reprezentovanej neskoro romantickým archetypálnym obrazom Böcklinovho “Ostrova mŕtvych” (1880-1886), reprodukcia ktorého bola začiatkom dvadsiateho storočia bežnou výbavou stredoeurópskych domácností, ako poznamenal Nabokov. Digitálna fotografia reprodukcie sošky z Masarykovho stola pracuje s princípmi futuristickej fotodynamickej fotografie, ktorá usilovala o to zachytiť tragickú pauzu, gesto teroru, jednu scénu intímnej drámy.

Archeológia modernity je aj archeológiou melanchólie. Tereza Zelenková ponúka muzeálnu expozíciu melanchólie, ale rovnako aj melancholickú expozíciu múzeí, ako miest podliehajúcim zmene a zániku. Jej pohľad na procesy zo zázemia inštitúcie je skôr psychoanalytickým pozorovaním, ako v prípade Freudovej pracovne, ktorú Zelenková odkrýva ako scénu sna, ópiový brloh. Kde namiesto na kanonický chaise-longue zamierila pohľad na primitivistický a falocentrický tvar Freudovej stoličky. Cez stoličku navrhnutú dizajnérom špeciálne pre Freuda a jeho čitateľské potreby tak nachádza autorka predovšetkým Freuda čitateľa.

Maroš Rovňák pracuje s textom Kladivo na čarodejnice a románom katalánskeho spisovateľa Jaumé Cabreho Priznávam, že o spisovateľovi a historikovi, ktorý sa na pokraji duševného ochorenia rozhodne pátrať po koreňoch zla. Sound a video art, v ktorom Rovňák pracuje s daguerrotypiou v kontexte digitálnej fotografie a s estetikou beštiálneho/noisového zvuku je rituálnou očistou.

Michaela Knížová sa vo svojich polaroidoch, ktoré vznikajú náhodne na cestách, pridržiava vizuálnych melancholických klišé spojených s blackmetalovou a gotickou scénou 80-tych a 90-tych rokov a alternatívymi životnými fantáziami. “Das Trauma der Geburt” je odkazom na knihu viedenského psychoanalytika Otta Ranka, pre ktorého je zrod prototypom všetkej úzkosti. Knížová pracuje s násilím a silou imaginácie zrodu, s nenarodeným “ja” a vôľou ku kreativite.

Je umelec znova padlým estétom a univerzálnym schizofrenikom nachádzajúcim v materialite obrazu a znaku hlbšiu interpretačnú skúsenosť? Výstava vedie paralely s fin de siécle, ktorý bol okrem iného tiež odpoveďou na technologické zmeny a kritikou materializmu, buržoáznej spoločnosti a liberálnej demokracie, obdobím prelomu, ako ho zažívame dnes.

Ivana Komanická, kurátorka výstavy

9. 11. 2017 – 13. 1. 2018 Krokus galéria, Bratislava

Galéria Krokus

VERONIKA RÓNAIOVÁ: UNLIMITED

Pohľad do výstavy s hosťujúcim videom Evanjelium podľa ruže

Galéria Alfa, Kasárne/Kulturpark Košice, kurátor výstavy Vladimír Beskid, 17. február – 25. marec 2015

Výstavný projekt Veroniky Rónaiovej (1951) pod názvom Unlimited prináša aktuálnu tvorbu autorky. Jej identifikačným znakom je „mutujúci“ maliarsky kód. Obsahuje pamäťové stopy, odlišné prístupy a rukopisy, čaro prvotného fotorealistického figurálneho obrazu a jeho pretavenie na osobný archív, depozit, art-banku základných ideí a opakovaných príbehov.
Jej hlavnými motívmi sú sebaidentifikácia – remix osvedčených scén, maliarske „kompresie“ príbehov s prepisom na nájdený podklad, lamináty, pauzáky či kresby priamo na steny. Druhým motívom je zverejňovanie vlastného ateliéru – jej zázemia a azylu. Ateliér sa stáva laboratóriom maľby, kde sa podkladové PC printy menia na intenzívne maliarske podobenstvá. Maliarske pole nie je už tradičnou obrazovou plochou, ale citlivou vrstvou, neustálym prekrývaním tém a fragmentov, aj mediálnym vrstvením (od komponovania obrazu, jeho komprimovania či inscenovania až k de-inštalácii obrazového sveta).
Treťou paralelnou líniou je prezentácia a preformátovanie iných výstav do súčasnej prezentácie. Infiltrovaním starých výstavných sekvencií do nových scén Rónaiová vystupuje ako režisérka dokumentárneho zostrihu odohraných výstav vo vlastnom remaku. Výstava tak predstavuje osobitý priestorový autoportrét autorky s jej sociálno-vizuálnymi väzbami (pok-račovanie projektov Sociálna sonda I, Brno 2008; Traja muži v mojom živote, Dom umenia Bratislava 2012; Vnímať svoje limity, Banská Bystrica 2014). Aj v súčasnom podaní v rámci „sociálnej sondy“ prizýva autorka ďalších kolegov – umelcov k dialógu, k prerozprávaniu jej vlastného maliarskeho príbehu (za účastí Petra Rónaia, Erika Bindera, Maroša Rovňáka). Akoby autorka v poslednom období preniesla ťažisko svojej tvorby od samotného obrazu k prostrediu, v ktorom vzniká (ateliér), v ktorom sa prezentuje (výstava), aj v ktorom žije (rola ženy – umelkyne vo vizuálnom dialógu).


Veronika Rónaiová (narodená 1951 v Kremnici), absolvovala VŠVU v Bratislave (1970-76). Od roku 2003 – pedagogicky pôsobí na Trnavskej univerzite v Trnave. V roku 2002 habilitovala na docentku (na VŠUP Praha). Žije a pracuje v Bratislave a Trnave.