skupinová performancia, 2013 / group performance, 2013
Divadelná hra o vnútorných izbách, jednej poprave, dvoch pohreboch a skúsenostiach starého fotografa.
Theatre play about internal rooms, one execution, two funerals and the experience of an old photographer.
Divadelná hra alebo skupinová performancia s presahmi do divadla s názvom Asile de nuit je autorský projekt z roku 2013, pre ktorý som vytvoril scenár, javiskový set, kostýmy a hudbu, a ktorý som režíroval a tiež v ňom účinkoval.
Theatre play or rather group performance with overlaps into the theater entitled Asile de nuit is an authorial project from 2013, for which I made screenplay, stage set, costumes and music, and which I directed and also performed in.
Projekt Asile de nuit (doslova nocľaháreň, v prenesenom zmysle úkryt pred nocou /tmou, samotou, smrťou…/; názov priamo odkazuje na Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho od R. M. Rilkeho) vznikla na základe môjho dlhodobého záujmu o tému smrti a s ňou súvisiacich rituálov trúchlenia hlavne v 19. a začiatkom 20. storočia, ktorých súčasť tvorila napríklad korešpondencia s charakteristickým čiernym orámovaním listov a obálok, ktorou sa bez ohľadu na jej obsah symbolicky vyjadrovala úcta zosnulému a sústrasť pozostalým, či tradícia fotografovania zosnulých v pózach zámerne odkazujúcich skôr na spánok, než na smrť. Zvlášť druhý z menovaných zvykov sa môže v súčasnej dobe javiť ako neprimeraný, až bizarný, a faktom je, že aj v časoch, kedy sa tešil veľkej obľube, mal súčasne svojich odporcov, no v konečnom dôsledku to bol jeden zo spôsobov uchovania si spomienky na blízku osobu, ktorý bol populárny aj vďaka cenovej dostupnosti pre všetky spoločenské vrstvy.
The project Asile de nuit (literally translated as ‘night shelter’ or ‘dormitory’, and directly referencing R. M. Rilke’s Notes of Malte Laurids Brigge) was created based on my long-standing interest in death and mourning practices in the 19th and early 20th centuries. This included corresponding on typical black-framed stationery which, regardless of its content, symbolized respect for the deceased and condolences to the bereaved. Another tradition was taking photographs of the deceased posed to appear asleep rather than dead, which may seem unusual today, but was popular and affordable for all social classes. Although it had its opponents at the time, it was one way of preserving the memory of a loved one.
Hra kombinujúca fakty do celku, správajúcom sa v konečnom dôsledku ako fikcia, vo veľkej miere čerpá niektoré námety zo Zápiskov Malteho Lauridsa Briggeho od Rainera Mariu Rilkeho (v hre je použitá aj jeho báseň Slepá v mojom preklade), v menšej miere je tu prítomných niekoľko motívov z diela Jakob von Gunten od Roberta Walsera – ide však skôr o ich voľnú interpretáciu, či pokus o prenesenie nešpecifikovanej, nepokoj vyvolávajúcej nálady, vinúcej sa dielom. Nemenej významnú súčasť hry predstavujú úryvky nájdených zápiskov a korešpondencie neznámych ľudí z 19. a začiatku 20. storočia z môjho archívu opisujúce posledné dni zosnulého a priebeh pohrebu, ale aj citácie článkov z dobovej tlače viažuce sa k poprave Maximilána Habsburského, mexického cisára.
The play, combining facts into a whole that in the end acts like fiction, draws richly from The Notes of Malte Laurids Brigge by Rainer Maria Rilke (his poem Blind translated by me is also used in the play), to a lesser extent there are several motifs from the Jakob von Gunten by Robert Walser – but it is rather their free interpretation, or an attempt to convey the unspecified, disturbing mood winding through the work. No less important part of the play are excerpts from found notes and correspondence of unknown people from the 19th and early 20th centuries from my archive describing the last days of the deceased and their funerals, as well as quotations from periodicals related to the execution of Maximilian of Habsburg, the emperor of Mexico.
V dobe, keď sme so smrťou stratili priamy kontakt, kedy svojich najbližších nechávame umierať v chladnom nemocničnom prostredí a kedy nám médiá prezentujú smrť ako atrakciu, bolo mojím zámerom pracovať s témou smrti ako s intímnou udalosťou odohrávajúcou sa v úzkom kruhu najbližších príbuzných s dôrazom na rozmanité rituály s ňou spojené. Pri vytváraní výtvarnej stránky predstavenia/performancie som vychádzal zo symboliky založenej na dichotómii čiernej reprezentujúcej smrť, smútok, či tmu, a zlatej odkazujúcej na kresťanskú tradíciu zmŕtvychvstania a večný život. Prevažnú časť soundtracku k predstaveniu som vytvoril v mobilných aplikáciách a s použitím rôznych samplerov a zvukových manipulácií.
At a time when we have lost direct contact with death, when we let our loved ones die in a cold hospital environment and when the media presents death as an attraction, my intention was to work with death topic as an intimate event taking place in a close circle of close relatives with an emphasis on various rituals associated with it. While working on the artistic side of the performance, I drew from the symbolism based on the dichotomy of black representing death, sorrow, or darkness, and gold, referring to the Christian tradition of the resurrection and eternal life. I created most part of the soundtrack for the play using mobile applications and various samplers and sound manipulations.
Projekt bol premiérovo uvedený v Záhrade-CNK v Banskej Bystrici v roku 2013. V predstavaní som účinkoval spolu s Lenkou Luptákovou, Tomášom Mischurom a Janou Oľhovou.
The project was premiered in Záhrada-CNK Banská Bystrica in 2013. I took the part in the play together with Lenka Luptáková, Tomáš Mischura and Jana Oľhová.
Scenár Asile de nuit bol publikovaný vo Vlne 59/2014.
Screenplay of Asile de Nuit was published in Vlna 59/2014.
Maroš Rovňák 