Videli sme veci…

video, 2012



Video Videli sme veci vzniklo ako úvodné video k divadelnej hre Téma Palach (scenár Ľuba Lesná, réžia Viera Dubačová). Sebaupálením Jana Palacha som sa zaoberal už skôr, prvé video s touto témou som vytvoril už v roku 2007 (Budem si pamätať, kto si). Ide o akúsi vizulaizáciu príbehu mladého idealistického básnika, ktorý pozoruje rieku a rozvíjajúcu sa prírodu a v závere sa poleje benzínom a škrtne zápalkou. Video je zároveň odkazom na Piera Paola Pasoliniho – hlavnou postavou jeho nedokončenej divadelnej hry Zviera štýlu (Bestia da stile, 1975) je básnik Jan pomenovaný podľa Jana Palacha; v úvode videa sa objavuje zakrvavené telo s titulkou 1975, čo bol rok Pasoliniho smrti. Kým v prvom videu venovanom Palachovi som sa zaoberal otázkou vernosti umeniu až za poslednú možnú hranicu, poetický text videa Videli sme veci, deklamovaný troma recitátormi, ktorí zároveň stvárňujú hlavné postavy v inscenácii, je pokusom o kritický pohľad na temné obdobie neslobody, do ktorého sa Palach pokúsil vniesť svetlo.

Inscenácia Téma Palach bola premiérovo uvedená v Záhrade-CNK v Banskej Bystrici v r. 2012.

Herci: Lenka Luptáková, Roman Martinský
Hlasy: Jakub Janíček, Lenka Luptáková, Roman Martinský

Text a video Videli sme veci… © Maroš Rovňák 2012


Videli sme veci…

Videli sme veci, ktoré sme nikdy predtým nevideli
Videli sme veci, o ktorých sme nikdy predtým nepočuli
Videli sme veci, ktorým sme celkom nerozumeli
Videli sme veci, na ktoré nás nikto nepripravil
Videli sme telo a oheň, ktorý to telo spaľoval
Videli sme oheň a v tom ohni sme uvideli svoju budúcnosť
Videli sme oheň a v jeho plameňoch sme uvideli seba
Uvideli sme veľa svetla a v tom svetle sme uvideli svoju budúcnosť
V tom svetle sme uvideli seba bez mena
V tej chvíli sme nemysleli na nič a na dlhý čas sme zabudli rozprávať
A potom nikto z nás na veľmi dlhý čas nevedel vysloviť svoje meno
A potom sme sa ho na veľmi dlhý čas neodvážili vysloviť
Zaspali sme a zabudli sme svoje mená
a zabudli sme meno krajiny, v ktorej sme dýchali
a mená ľudí, s ktorými sme v nej žili
Zabudli sme na krajinu a ľudí, ktorých sme milovali
a naše fyzické telá sa stali svedkami našej vnútornej premeny
Mysleli sme si, že oheň, ktorý sme videli, nás očistí,
ale v tom ohni zhoreli všetky naše nádeje
Trvalo veľa rokov, kým sme znovu uvideli seba
a spomenuli si na to, čo sme vtedy videli
To svetlo, ktoré sme vtedy uvideli, prišla zakrátko vystriedať tma
a my sme tú tmu potichu prijali a nanovo sme sa v nej učili chodiť a rozprávať
a naučili sme sa dorozumievať a nepoužívať pri tom všetky slová
V tej tme si každý z nás našiel svoje miesto, ale tá tme bola naša choroba
V tej tme sme nemali žiadne svetlo a čas bol veličinou,
ktorej sme nepotrebovali rozumieť
Ocitili sme sa zakliesnení v štrbine nereálna
a v tom perverznom samobytí sme nemohli rozprávať o živote
a nesmeli hovoriť o smrti.