Maroš Rovňák (1972) je autorom strednej generácie, jedným z mála (popri Anne Daučíkovej), ktorý už vo svojej skoršej tvorbe okolo roku 2000 riešil queer problematiku. Štúdium absolvoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2002) a v ten istý rok sa stal finalistom Ceny Oskára Čepana, kde v rámci výstavy finalistov prezentoval aj sériu textilných objektov/korzetov pre homofóbnych slovenských politikov a cirkevných predstaviteľov (Korzet pre Jána Čarnogurského, Kazula pre Jána Sokola a Korzet pre Pavla Hrušovského).
Umelecká intervencia do priestorov pohrebnej kaplnky sv. Michala s karnerom, Starý zámok, Slovenské banské múzeum, Banská Štiavnica, júl / august 2021.
Art intervention in the premises od funerary chapel of St. Michael, Old Castle, Slovak mining museum, Banská Štiavnica, July / August 2021. Voice in the video repeats: “My body is grass / My body is wind.”
Úmrtie otca uprostred dva roky trvajúcich príprav výstavy sa stalo motívom, ktorý Maroš Rovňák rozvinul do 32-minútového experimentálneho filmu. Inštalácia v galérii je strohá – v prvej miestnosti je autorov fotoautoportrét a tmavá miestnosť slúži na premietanie filmu. Výstava bola pre protipandemické opatrenia presunutá na internetový kanál Šopy, kde aj podľa kurátorky Ivany Komanickej paradoxne funguje lepšie, keďže diváci sledujú film v intimite domovov. Projekt dopĺňa aj online prednáška autora Et In Arcadia Ego – Navždy alebo večne o kultúrnej histórii pochovávania. Jeden z motívov, ktoré autor skúmal sprevádzajúc otca jeho poslednými dňami, je domov. Kvôli filmovej dokumentácii sa vrátil na čas do rodičovského bytu, kde vytváral videodokumentáciu. Tá má vo filme spolu s found footage materiálom charakter ambientného, čierno-bieleho obrazového pozadia. Tažisko je vo zvukovej stope nahovorenej samotným Rovňákom, ktorý umne využíva svoj zastretý hlas. Strohé denníkové fakty sa prelínaju s kritikou spoločnosti vo vzťahu k umieraniu či strachu z covidovej smrti – neľudský prístup nemocníc, ktoré pacientov neinformujú dostatočne o blížiacej sa smrti, prebyrokratizovaný prístup hasičov (nepomohli pri otcovej poslednej ceste z nemocnice domov, pretože nešlo o nehodovú udalosť, “len” o nevládneho človeka a absenciu výťahu), ci formalizmus pohrebných obradov (podľa Rovňáka kňaz na pohrebe “iba nezmyselne zdôrazňoval všetky veci”, ktoré vinou opatrení chýbali). Nástup prvých zmätených karanténnych obmedzení v čase pohrebu len umocňuje pocit z nezmyselnosti niektorých spoločenských konštrukcií a zvyklostí, v ktorých chtiac-nechtiac žijeme i umierame.
Filmom i sprievodnou prednáškou sa nesú historiografické i filozofické pojednania o vzťahu ľudskej smrti a hmoty miest. Túto líniu vo filme stelesňujú Benátky, kontrastujúce s malomestskou realitou autobiografickej línie. Benátky sú však pre Rovňáka jedným z domovov, v rozprávaní vyjadruje túžbu i nemožnosť sa tam čím skôr znova dostať. Práve z Benátskeho karnevalu v čase posledných otcových dní dorazili na Slovensko jedni z prvých nakazených. Benátky boli do 24 hodín evakuované a po šiestich dekádach preľudnenosti “vymreli”, inými slovami – dostali možnosť vymaniť sa z gigantického objemu turizmu. V prednáške tiež dostáva priestor Paríž a exkurz do histórie vývoja politík pochovávania, verejného zdravia, či rovnosti. Tie v konečnom dôsledku vždy nadobúdajú podobu kamenných hrobových stavieb so životnosťou ďaleko presahujúcou tú ľudskú. Ako zásadný míľnik v dejinách pochovávania sa predstavuje prechod od stredovekých masových hrobov pri kostoloch ku sekularizovaným a hygienickejším cintorínom so samostatnými hrobovými miestami a slobodou ich poňatia.
Film sa pre nečakané udalosti z obdobia vzniku a tiež dlhodobému autorovmu štúdiu témy smrti a súvisiacich javov stal univerzálnym, doširoka rozkročeným zážitkom na pozadí osobnej udalosti. Súdobý “žáner” karanténneho denníka sa tak dočkal mnohovrstvového príspevku s podnetmi smerom k postcovidovej budúcnosti.
Kniha ihiel, z cyklu Červený dialóg, zo zbierky Nitrianskej galérie
Maroš Rovňák je umelec, u ktorého je téma smrti jedným z najdôležitejších pilierov v jeho autorskom programe. V Knihe ihieltématizuje smrť – v knižnom objekte, ktorý je doplnený o ručne vyšívaný text, rozprávajúci príbeh o Červenej čiapočke: „ kde dievčatko, bez toho, aby o tom vedelo, je mäso a pije krv svojej mŕtvej matky, čo môže byť interpretované ako podobenstvo o obeti, ktorú prináša staršia generácia v prospech mladšej, ktorá to prijíma ako samozrejmosť“ (M.Rovňák).
Autor text vyšíval červenou niťou na staré kúsky látok, ktoré tkala umelcova, už nežijúca, stará matka a vyšívala jeho mama. Rovňák vytvára pomyselný generačný dialóg, ale snaží sa „ o komunikáciu“ s jeho už nežijúcou starou mamou. Červená farba nite a bielej farby textílie odkazuje na krv a telo… na prijímanie Kristovho tela a krvi v kresťanskej tradícii, na smrť, ale aj na obnovu života a na jeho duchovný rozmer.
Autor často pracuje vo svojej tvorbe s kresťanskou symbolikou (estetikou), ako agnostik naráža na to, že duchovný rozmer života je v nás samých. Formálne jeho diela pôsobia veľmi harmonizujúco a upokojujúco, až po pochopení významu diel sa divákovi otvára pomyselná dezilúzia zo života. Okrem smrti reflektuje vo svojej tvorbe aj problémy spoločenských stereotypov (napr. témy rodu, či kresťanstva), ale aj problém samoty/osamelosti jedinca.
Maroš Rovňák 