Ostrovy nikoho 2018 – 2019 / Islands of Nobody 2018 – 2019

Inšpiráciou pre tak trochu sentimentálny názov projektu Ostrovy nikoho bol známy cyklus šiestich malieb Arnolda Böcklina Ostrov mŕtvych vytvorených v rokoch 1880 – 1901 a cintorín na Ostrove sv. Michala v Benátskej lagúne, uvedený do užívania v roku 1807 (1), len tri roky po otvorení parížskeho cintorína Père Lachaise, prvého moderného a súčasne prvého sekularizovaného komunálneho cintorína v Európe. 

Inspiration for somewhat sentimental title of the project Islands of Nobody was the well-known cycle of six paintings by Arnold Böcklin Isle of the Dead created between 1880 and 1901, and the cemetery on the Island of St. Michael in the Venetian Lagoon, put into use in 1807 (1), just three years after the opening of the Père Lachaise Cemetery in Paris, first modern and at the same time first secularized communal cemetery in Europe.

Vznik moderných cintorínov v 19. storočí bol podmienený reformou v myslení a postojoch vo vzťahu k smrti v 18. storočí, ktorej hnacou silou boli predovšetkým revolučné myšlienky predstaviteľov osvietenstva. Rapídne narastajúci počet obyvateľov v mestách, nepostačujúca kapacita farských cintorínov situovaných v centre miest, ktoré od stredoveku prešli len nepatrnými úpravami, a s tým súvisiace zlé hygienické podmienky obyvateľov žijúcich v ich tesnej blízkosti ako aj širšom okolí, viedli k ich postupnej likvidácii a transformácii na verejné priestory ako mestské tržnice, či námestia. (2)

The establishment of modern cemeteries in the 19th century was conditioned by a reform of thinking and attitudes towards death in the 18th century, which was driven primarily by the revolutionary ideas of the Enlightenment. The rapidly growing population in the cities, the insufficient capacity of parish cemeteries located in the city center, which have undergone only minor alterations since the Middle Ages, and the associated poor hygiene of the inhabitants living in their immediate vicinity as well as the wider area, led to their gradual liquidation and transformation into public spaces such as city markets or squares. (2)

Prvým medzníkom na ceste k moderným cintorínom v európskom kontexte bolo zrušenie Cintorína neviniatok v Paríži v roku 1786 a prenesenie exhumovaných pozostatkov do Parížskych katakomb, rozsiahlej siete podzemných kameňolomov existujúcich od 2. storočia n. l. prispôsobenej na tieto účely. (3) So zatváraním a likvidáciou nevyhovujúcich stredovekých cintorínov však súčasne vyvstali otázky fungovania a vzhľadu nových cintorínov.

First milestone on the road to modern cemeteries in the European context was the abolition of the Cemetery of Saints Innocents in Paris in 1786 and the transfer of exhumed remains to Paris Catacombs, an extensive network of underground quarries existing since the 2nd century A. D. adapted for these purposes. (3) However, with the closure and liquidation of unsatisfactory medieval cemeteries, questions arose at the same time of functioning and appearance of new cemeteries.

Vo Francúzsku k rozvoju myslenia o sepulkrálnej architektúre v zásadnej miere prispievali súťaže prix d´émulation a Grand Prix, ktoré v mesačných a ročných cykloch vyhlasovala Kráľovská akadémia architektúry (Académie Royale d´Architecture). Vďaka angažovanosti Akadémie a neskoršieho Národného inštitútu vied a umení (Institut national des sciences et arts) mohla tiež vzniknúť pôda pre uvažovanie o novodobých nekropolách ako o humanistickej alternatíve k farským cintorínom s individuálnymi hrobovými miestami vyhradenými pre elity. 

In France, Prix d´émulation and Grand Prix competitions, organized in monthly and annual cycles by the Royal Academy of Architecture (Académie Royale d´Architecture), have contributed significantly to the development of thinking about sepulchral architecture. Thanks to the involvement of the Academy and the later National Institute of Sciences and Arts, the ground for thinking about modern necropolises as a humanistic alternative to parish cemeteries with individual grave sites reserved for elites could also be created.

Klasicizmus hlásajúci čistotu foriem priniesol nový pohľad na architektúru. Neoklasicistická budova už nemala len reprezentovať svojho majiteľa ako to bolo bežné v období baroka, mala mať charakter, mala vyjadrovať myšlienku, účel, na ktorý bola určená. Monumentálna architektúra obdobia neoklasicizmu, zvlášť v diele Étienna-Louisa Boulléeho (1728 – 1799) a Clauda Nicolasa Ledouxa (1736 – 1806), prišla s novými zásadami kompozície, ktoré sa v architektúre uplatňujú dodnes. 

Classicism proclaiming the purity of forms brought a new perspective on architecture. The neoclassical building was no longer just to represent its owner, as was common in the Baroque period, it was to have a character, to express an idea, a purpose for which it was intended. The monumental architecture of the classicism period, especially in the work of Étienne-Louis Boullée (1728 – 1799) and Claude Nicolas Ledoux (1736 – 1806), came up with new principles of composition that are still applied in architecture.

Pre formovanie cintorínov do ich súčasnej podoby bola však zásadnou predstava večného spánku uprostred rajskej záhrady zvečnená v klasicistickej alegórii Nicolasa Poussina Et in Arcadia Ego (1637 – 1638). Obľúbené heslo hovorilo nielen o nostalgii za “zlatým vekom” stratenej Arkádie, ale aj o pocite, že napriek smrti zostávajú naši milovaní s nami v záhrade. (4) Nový cintorín v duchu bájnych Elyzejských polí, či Arkádie našiel svoju predlohu v anglickej krajinnej záhrade s palladiovskými svätyňami na pozadí vysokých stromov, obeliskami, urnami, serpentínovitými cestičkami a záhonmi trvaliek (napr. Castle Howard, Twickenham, či Leasowes), ktorá vznikla začiatkom 18. storočia v Anglicku ako kombinácia inšpirácií idealizovanou romantickou krajinomaľbou (Hubert Robert, Claude Lorraine, Nicolas Poussin), čínskou záhradou a filozofiou Jeanna Jacquesa Rouseaua a postupne sa rozšírila do Francúzska, kde nahradila francúzsku reprezentačnú záhradu. 

However, for the formation of cemeteries into their current form, the idea of eternal sleep in the middle of the Garden of Paradise immortalized in the classicist allegory Et in Arcadia Ego (1637 – 1638) by Nicolas Poussin was fundamental. The popular motto spoke not only of the nostalgia for the “golden age” of the lost Arcadia, but also of the feeling that, despite death, our loved ones remain with us in the garden. (4) New cemetery in the spirit of the mythical Elysian fields, or Arcadia, found its model in English landscape garden with Palladian shrines against a background of tall trees, obelisks, urns, serpentine paths and perennial beds (eg Castle Howard, Twickenham, or Leasowes) originated in the early 18th century in England as a combination of inspirations from idealized romantic landscape painting (Hubert Robert, Claude Lorraine, Nicolas Poussin), Chinese garden and the philosophy of Jean Jacques Rouseau, and gradually spread to France, where it replaced the French representative garden.

Otvorením parkového cintorína Père Lachaise navrhnutého prominentným francúzskym architektom Alexandrom Théodorom Brogniartom (1739 – 1813) sa predstava smrti prestala spájať s vidinou hnijúceho tela, či ohlodanej ľudskej lebky tradične vystavovanej spolu s ďalšími kostrovými pozostatkami v karneroch po obvode cintorínov. Vystriedali ju chlácholivé zobrazenia anjelov zdobiacich neorenesančné, či neogotické hrobky uprostred parkovej výsadby prístupnej všetkým sociálnym skupinám. Smrť sa zmenila na “sladký odpočinok”. (5)

With the opening of the Père Lachaise cemetery designed by the prominent French architect Alexander Théodor Brogniart (1739 – 1813), the idea of death ceased to be associated with the vision of a rotting body or a gnawed human skull traditionally exhibited along with other skeletal remains surrounding the cemeteries. It was replaced by soothing depictions of angels adorning Neo-Renaissance or Neo-Gothic tombs in the middle of park greenery accessible to all social groups. Death turned into a “sweet rest”. (5)

Nový prístup k smrti vytlačil cintoríny zo stredu miest, kde bola smrť prirodzenou súčasťou života, spolu s nemocnicami, márnicami a bitúnkami, ktoré boli považované za “nečisté”. Pre francúzskeho sociológa Philippa Ariésa to bol okamih, kedy sme nadobro stratili kontakt so smrťou (Philippe Ariés, L´homme devant la mort /1977/).

New approach to death pushed cemeteries out of the midst of cities where death was natural part of life, along with hospitals, mortuaries and slaughterhouses that were considered “unclean.” For the French sociologist Philipp Ariés, this was the moment when we lost touch with death forever (Philippe Ariés, L´homme devant la mort / 1977 /).

No záhradné cintoríny zjemňujúce dojem zo smrti nemali byť len miestami určenými na uloženie zosnulých, boli mienené aj ako prostriedky racionalizácie voľného času širokých más, ktoré sa tu mohli/mali vzdelávať v histórii čítaním textov na náhrobných tabuliach významných osobností, či kultivovať svoje estetické cítenie prostredníctvom hrobiek a náhrobkov vytvorených poprednými architektmi a výtvarnými umelcami. Správne udržiavaný cintorín sa nielenže mohol stať “školou vyučujúcou architektúru, sochu, záhradnú architektúru, poľnohospodárstvo, botaniku, eleganciu, poriadok a starostlivosť”, prostredníctvom racionalizácie priestoru a opakovania formy mal dokonca vyvolávať pocity vznešenosti. Tieto aspekty modernej nekropoly rozvinul vo svojej inovatívnej koncepcii moci Michel Foucault.

However, garden cemeteries softening the impression of death were not only intended to house the dead, they were also intended as a means of rationalizing the leisure time of the masses, who could / should have been educated here in history by reading texts on tombstones of important personalities or cultivating their aesthetic feelings through tombs and tombstones created by prominent architects and visual artists. A properly maintained cemetery could not only become “a school teaching architecture, sculpture, garden architecture, agriculture, botany, elegance, order and care”, through the rationalization of space and the repetition of form it should even evoke feelings of grandeur. Michel Foucault developed these aspects of the modern necropolis in his innovative concept of power.

Spočiatku nie príliš obľúbený cintorín Père Lachaise situovaný na periférii Paríža sa vďaka dobrej marketingovej stratégii (slávnostné prenesenie a uloženie pozostatkov Jeana de La Fontaine a J. B. P. Molièra v r. 1804 a Pierra Abélarda a Héloïse d’Argenteuil v r. 1817) podarilo zmeniť na prominentné miesto vyhľadávané nielen ľuďmi, ktorí túžili po večnom odpočinku v susedstve celebrít, ale aj na významnú pamätihodnosť Paríža, ”povinnú” zastávku turistov z rôznych častí Európy a zo zámoria. Père Lachaise tak poslúžil ako východiskový bod pre plánovanie a budovanie moderných cintorínov v Európe ako aj mimo nej.

Thanks to well-thought-out marketing strategy (ceremonial transfer and deposit of the remains of Jean de La Fontaine and J. B. P. Molière in 1804 and Pierre Abélard and Héloïs d’Argenteuil in 1817) initially less popular cemetery of Père Lachaise located on the outskirts of Paris, was transformed into a promenade, a place sought after not only by people who longed for eternal rest in the neighborhood of celebrities, and soon became the important landmark of Paris, a “must-see” stop for tourists from different parts of Europe and overseas. Père Lachaise cemetery thus served as a starting point for planning and building modern cemeteries in Europe and beyond.

Cyklus fotografií Ostrovy nikoho je akousi vizuálnou dokumentáciou posunu v postojoch k smrti od 1. polovice 18. storočia, kedy bolo samozrejmosťou vystavovať ľudské kostrové pozostatky v karneroch patriacich k farským kostolom, až po 1. polovicu 19. storočia, kedy sa smrť zmenila na “večný odpočinok v rajskej záhrade” a spolu s autorskou knihou poznámok, postrehov, citátov, mikroesejí a fotografií Text a iné fetiše 2018 – 2019, akýmsi “vedľajším produktom” dvojročného projektu,  má ambíciu byť podnetom k zamysleniu sa nad naším vzťahom k smrti v kontexte súčasnej doby.

The project Islands of Nobody can be seen as a kind of visual documentation of the shift in attitudes towards death since the first half of the 18th century, when it was common practice to exhibit human skeletal remains in charnel houses belonging to parish churches, until the first half of the 19th century, when death changed to “Eternal rest in the garden of paradise” and together with the author’s book of notes, observations, quotes, micro-essays and photographs Text and other fetishes 2018 – 2019, a “by-product” of the two-year project, has the ambition to be seen as a reflection on our relationship to death in the context of the present time.

Maroš Rovňák, 2019

---

(1)  V tom čase na Ostrove San Cristoforo della Pace, ktorý bol v r. 1836 pripojený k Ostrovu sv. Michala. / At that time on the island of San Cristoforo della Pace, which was in 1836 connected to the Island of St. Michael.

(2)  Napr. Cintorín svätých neviniatok alebo len neviniatok /Cimetière des Saints-Innocents alebo Cimitière des Innocents/ v Paríži zatvorený v r. 1780 a zlikvidovaný v r. 1786 prenesením exhumovaných pozostatkov do tzv. Parížskych katakomb, dnes Námestie Joachima du Bellayho s Fontánou neviniatok. / E.g. Cemetery of Holy Innocents or just Innocents / Cimetière des Saints-Innocents or Cimitière des Innocents / in Paris closed in 1780 and liquidated in 1786 by transferring exhumed remains to the so-called Paris Catacombs, today Square of Joachim du Bellay with the Fountain of Innocents.

(3)  Dnes expozícia mestského múzea Carnavalet. / Today an exposition of the Museum Carnavalet.

(4)  Richard A. Etlin, Père Lachaise and the Garden Cemetery, Journal of garden history, vol. 4, no. 3, 211 – 222.

(5)  Tamže. / Ibid.

---

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. / The project was supported from public funds by the Art Support Fund.