Ostrovy nikoho 2018 – 2019

Cintorín Père Lachaise, Paríž
(c) Maroš Rovňák 2019

Inšpiráciou pre tak trochu sentimentálny názov projektu Ostrovy nikoho bol známy cyklus šiestich malieb Arnolda Böcklina Ostrov mŕtvych vytvorených v rokoch 1880 – 1901 a cintorín na Ostrove sv. Michala v Benátskej lagúne, uvedený do užívania v roku 1807 (1), len tri roky po otvorení parížskeho cintorína Père Lachaise, prvého moderného a súčasne prvého sekularizovaného komunálneho cintorína v Európe. 

Vznik moderných cintorínov v 19. storočí bol podmienený reformou v myslení a postojoch vo vzťahu k smrti v 18. storočí, ktorej hnacou silou boli predovšetkým revolučné myšlienky predstaviteľov osvietenstva. Rapídne narastajúci počet obyvateľov v mestách, nepostačujúca kapacita farských cintorínov situovaných v centre miest, ktoré od stredoveku prešli len nepatrnými úpravami, a s tým súvisiace zlé hygienické podmienky obyvateľov žijúcich v ich tesnej blízkosti ako aj širšom okolí, viedli k ich postupnej likvidácii a transformácii na verejné priestory ako mestské tržnice, či námestia. (2)

Prvým medzníkom na ceste k moderným cintorínom v európskom kontexte bolo zrušenie Cintorína neviniatok v Paríži v roku 1786 a prenesenie exhumovaných pozostatkov do Parížskych katakomb, rozsiahlej siete podzemných kameňolomov existujúcich od 2. storočia n. l. prispôsobenej na tieto účely. (3) So zatváraním a likvidáciou nevyhovujúcich stredovekých cintorínov však súčasne vyvstali otázky fungovania a vzhľadu nových cintorínov.

Parížske katakomby, nápis označujúci miesto s prenesenými pozostatkami z Cintorína Neviniatok
(c) Maroš Rovňák 2019

Vo Francúzsku k rozvoju myslenia o sepulkrálnej architektúre v zásadnej miere prispievali súťaže prix d´émulation a Grand Prix, ktoré v mesačných a ročných cykloch vyhlasovala Kráľovská akadémia architektúry (Académie Royale d´Architecture). Vďaka angažovanosti Akadémie a neskoršieho Národného inštitútu vied a umení (Institut national des sciences et arts) mohla tiež vzniknúť pôda pre uvažovanie o novodobých nekropolách ako o humanistickej alternatíve k farským cintorínom s individuálnymi hrobovými miestami vyhradenými pre elity. 

Neoklasicizmus hlásajúci čistotu foriem priniesol nový pohľad na architektúru. Neoklasicistická budova už nemala len reprezentovať svojho majiteľa ako to bolo bežné v období baroka, mala mať charakter, mala vyjadrovať myšlienku, účel, na ktorý bola určená. Monumentálna architektúra obdobia neoklasicizmu, zvlášť v diele Étienna-Louisa Boulléeho (1728 – 1799) a Clauda Nicolasa Ledouxa (1736 – 1806), prišla s novými zásadami kompozície, ktoré sa v architektúre uplatňujú dodnes. 

Cintorín Père Lachaise, Paríž
(c) Maroš Rovňák 2019

Pre formovanie cintorínov do ich súčasnej podoby bola však zásadnou predstava večného spánku uprostred rajskej záhrady zvečnená v klasicistickej alegórii Nicolasa Poussina Et in Arcadia Ego (1637 – 1638). Obľúbené heslo hovorilo nielen o nostalgii za “zlatým vekom” stratenej Arkádie, ale aj o pocite, že napriek smrti zostávajú naši milovaní s nami v záhrade. (4) Nový cintorín v duchu bájnych Elyzejských polí, či Arkádie našiel svoju predlohu v anglickej krajinnej záhrade s palladiovskými svätyňami na pozadí vysokých stromov, obeliskami, urnami, serpentínovitými cestičkami a záhonmi trvaliek (napr. Castle Howard, Twickenham, či Leasowes), ktorá vznikla začiatkom 18. storočia v Anglicku ako kombinácia inšpirácií idealizovanou romantickou krajinomaľbou (Hubert Robert, Claude Lorraine, Nicolas Poussin), čínskou záhradou a filozofiou Jeanna Jacquesa Rouseaua a postupne sa rozšírila do Francúzska, kde nahradila francúzsku reprezentačnú záhradu. 

Otvorením parkového cintorína Père Lachaise navrhnutého prominentným francúzskym architektom Alexandrom Théodorom Brogniartom (1739 – 1813) sa predstava smrti prestala spájať s vidinou hnijúceho tela, či ohlodanej ľudskej lebky tradične vystavovanej spolu s ďalšími kostrovými pozostatkami v karneroch po obvode cintorínov. Vystriedali ju chlácholivé zobrazenia anjelov zdobiacich neorenesančné, či neogotické hrobky uprostred parkovej výsadby prístupnej všetkým sociálnym skupinám. Smrť sa zmenila na “sladký odpočinok”. (5)

Ostrov Sv. Michala, cintorín v Benátkach
(c) Maroš Rovňák 2019

Nový prístup k smrti vytlačil cintoríny zo stredu miest, kde bola smrť prirodzenou súčasťou života, spolu s nemocnicami, márnicami a bitúnkami, ktoré boli považované za “nečisté”. Pre francúzskeho sociológa Philippa Ariésa to bol okamih, kedy sme nadobro stratili kontakt so smrťou (Philippe Ariés, L´homme devant la mort /1977/).

No záhradné cintoríny zjemňujúce dojem zo smrti nemali byť len miestami určenými na uloženie zosnulých, boli mienené aj ako prostriedky racionalizácie voľného času širokých más, ktoré sa tu mohli/mali vzdelávať v histórii čítaním textov na náhrobných tabuliach významných osobností, či kultivovať svoje estetické cítenie prostredníctvom hrobiek a náhrobkov vytvorených poprednými architektmi a výtvarnými umelcami. Správne udržiavaný cintorín sa nielenže mohol stať “školou vyučujúcou architektúru, sochu, záhradnú architektúru, poľnohospodárstvo, botaniku, eleganciu, poriadok a starostlivosť”, prostredníctvom racionalizácie priestoru a opakovania formy mal dokonca vyvolávať pocity vznešenosti. Tieto aspekty modernej nekropoly rozvinul vo svojej inovatívnej koncepcii moci Michel Foucault.

Východný Highgateský cintorín, Londýn
(c) Maroš Rovňák 2019

Spočiatku nie príliš obľúbený cintorín Père Lachaise situovaný na periférii Paríža sa vďaka dobrej marketingovej stratégii (slávnostné prenesenie a uloženie pozostatkov Jeana de La Fontaine a J. B. P. Molièra v r. 1804 a Pierra Abélarda a Héloïse d’Argenteuil v r. 1817) podarilo zmeniť na prominentné miesto vyhľadávané nielen ľuďmi, ktorí túžili po večnom odpočinku v susedstve celebrít, ale aj na významnú pamätihodnosť Paríža, ”povinnú” zastávku turistov z rôznych častí Európy a zo zámoria. Père Lachaise tak poslúžil ako východiskový bod pre plánovanie a budovanie moderných cintorínov v Európe ako aj mimo nej.

Cyklus fotografií Ostrovy nikoho je akousi vizuálnou dokumentáciou posunu v postojoch k smrti od 1. polovice 18. storočia, kedy bolo samozrejmosťou vystavovať ľudské kostrové pozostatky v karneroch patriacich k farským kostolom, až po 1. polovicu 19. storočia, kedy sa smrť zmenila na “večný odpočinok v rajskej záhrade” a spolu s autorskou knihou poznámok, postrehov, citátov, mikroesejí a fotografií Text a iné fetiše 2018 – 2019, akýmsi “vedľajším produktom” dvojročného projektu,  má ambíciu byť podnetom k zamysleniu sa nad naším vzťahom k smrti v kontexte súčasnej doby.

Maroš Rovňák, 2019


(1)  v tom čase na Ostrove San Cristoforo della Pace, ktorý bol v r. 1836 pripojený k Ostrovu sv. Michala.

(2)  Napr. Cintorín svätých neviniatok alebo len neviniatok /Cimetière des Saints-Innocents alebo Cimitière des Innocents/ v Paríži zatvorený v r. 1780 a zlikvidovaný v r. 1786 prenesením exhumovaných pozostatkov do tzv. Parížskych katakomb, dnes Námestie Joachima du Bellayho s Fontánou neviniatok.

(3)  Dnes expozícia mestského múzea Carnavalet.

(4)  Richard A. Etlin, Père Lachaise and the Garden Cemetery, Journal of garden history, vol. 4, no. 3, 211 – 222.

(5)  Tamže.


Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.