Noro Lacko, tlačová správa k výstave v Galérii umenia E. Zmetáka v Nových Zámkoch v r. 2015.
Jadro výstavy tvoria diela vytvorené v rokoch 2013 – 2015 v médiách ako performancia, video, objekt, digitálna grafika a v menšej miere fotografia. Na zdôraznenie procesu, ktorý predchádza samotnej realizácii jednotlivých výstupov, autor túto prezentáciu rozširuje o archívne materiály, predovšetkým rôzne rukou písané poznámky, ktoré zároveň chápe ako kresby.
Vnímané z istého uhla pohľadu, ktorý by možno mohol byť blízky Marošovi Rovňákovi, by sme každé umelecké dielo mohli považovať za formu pohybujúcu sa medzi dvomi často splývajúcimi limitmi: mementom mori ako dôraznom pripomenutí ľudskej konečnosti, ktoré je zároveň imperatívom k plodnému a zmysluplnému naplneniu ohraničeného času ľudskej existencie, a vanitas vanitandum ako trpnému gestu prijatia pominuteľnosti a márnosti.
Problém uchovávania (a uchovávania v umení, či prostredníctvom umenia) zoči-voči pominuteľnosti, konečnosti či smrteľnosti je na jednej strane problémom témy, a na druhej strane formálne – materiálnym kritériom uchopenia tejto témy. Výsledkom tohoto prekríženia je Rovňákova dlhodobá zberateľská a tvorivá obsesia, ktorá ho vedie k pohybu medzi formami a žánrami, presúvajúcimi jeho výtvarné konanie raz do polohy kumulovania archívu fotografií post mortem, inokedy k vytváraniu sekulárnych relikviárov, uchovávajúcich osobne-intímne životné pozostatky, či komponovanie individuálnych autorských svetských liturgií, aby napokon agregoval všetky tieto prvky v tvorbe divadelnorituálnych predstavení-obradov zadržiavanej a odkladanej katarzie.
Ak by sme nedokázali prijať vieru v umenie ako formu milosti, ktorá sa nám dostáva, možno dokážeme zdieľať presvedčenie, že umenie má silu byť podnetom k reflexii o možnostiach dosiahnuť takúto milosť v prostredí sekulárneho sveta. K takejto reflexii nás prizýva výstava Neverím výtvarníka Maroša Rovňáka.