Rozhovor viedla Ivana Komanická, Anthropos 1/2004
Je ťažké nevyznieť banálne a povedať, že človek je bytosťou, ktorá sa „stáva“, ba dokonca že to je možno jediné, čo má spoločné so všetkými ostatnými ľuďmi. Ba čo viac, že je ťažké hľadať v sebe človeka a nenachádzať pri tom ženu či muža. Takémuto hľadaniu neprináležia vnútorné meditácie a už vôbec nie žoviálna debata. Ako sa deje? Povedané slovami M. Merleau-Pontyho nejestvuje spôsob akým spoznať ľudské telo, než ten, že ho žijeme. Je tu však umenie, ktoré hľadá a súčasne poznáva. Experimentuje, vystavuje svoje telo, provokuje a núti nás odpovedať. Samých za seba.
Pre umelca body artu a nových médií, finalistu Ceny Oskara Čepana pre mladého výtvarníka roka, Maroša Rovňáka je takéto hľadanie jednou z tém. Svoju autorskú výstavu v minulom roku sústredil okolo subjektu Byť ženou je byť blízko bolesti (názov celej výstavy aj jednej z prác). Na spomínanej fotografii môžeme vidieť vytetované embryo na bruchu výtvarníka a na ňom stopy zaschnutej ľudskej krvi. Jedna z jeho prác, v ktorých sa pokúša prekročiť hranice vlastného tela, aby sa stal niekým iným. Táto cesta je cestou bolesti, pretože je autentická a krutá. Výtvarník nám na nej neprezentuje iných ľudí a ich príbehy, ale stáva sa sám pre seba vlastným objektom. Vie o tom, pracuje s tým, experimentuje, chce sa niečo dozvedieť. O sebe aj iných. O tom, že ľudský svet chce vidieť svet prísne rozlíšený, v ktorom má každý z nás presne určenú rolu. O tom, že naša vlastná identita je možno len simulovaná a naviac podporovaná mýtom o sexualite. O tom, že za stratou osobnej identity, je možno túžba po nehe a láske – túžba byť milovaný pre to, čím človek je a čím by sa rád stal. To všetko sa deje v nahote ľudského tela, ktoré odhalením dáva najavo zraniteľnosť a bolesť a to s dôrazom na „prírodu“.
Jednou z dôležitých funkcií umenia je aj funkcia ochranná. V práci „Koža“ naniesol výtvarník fotografie kože svojej mamy na textil, z ktorého ušil tuniku, aby sa do nej nakoniec zabalil. Fotografiu spiaceho umelca zabaleného vo svojej druhej koži, v umení, možno interpretovať viacerými spôsobmi. Aj keď táto druhá koža môže pomôcť odrážať útoky vonkajšieho sveta, pred nasledovnou otázkou nás ochrániť nedokáže. Koľko neprekonateľných prekážok musí prekonať človek na to, aby sa stal človekom?
I.K.: Vo svojich prácach sa pohrávaš s mužskou a ženskou prirodzenosťou a jej premenami. Čo pre teba tieto premeny znamenajú?
M.R.: Mohol by som to povedať tak, že sa pokúšam svojou prácou, okrem iného, narušiť bipolárne vnímanie sexuality. V niektorých svojich prácach na seba preberám ženskú rolu alebo sa, možno viac než v symbolickej rovine, pokúšam preniesť do momentu, v ktorom žena privádza na svet dieťa a podobne, a v tomto zmysle prechádzam istou premenou, stávam sa niekým iným. Nechcem presne vymedzovať alebo definovať, čo týmito rituálmi sledujem. Moja práca nie je programová, je viac intuitívna, než racionálna, čo však neznamená, že nepremýšľam nad tým, čo robím, len sa neriadim jednoduchými schémami. Okrem toho to, čo urobím je moja výpoveď, svojimi komentármi by som len divákom podsúval významy.
I.K.: Ako teda vnímaš sexualitu, ak nie bipolárne?
M.R.: Stretol som sa s názorom, že všetci ľudia sú bisexuálni. Chcem povedať, že to vnímam trochu inak. Tých odtienkov sexuality je omnoho viac. Mňa však sexualita vlastne veľmi nezaujíma. Vnímam ju ako niečo, čo možno do istej miery ovplyvňuje naše vnímanie sveta, naše konanie a podobne, ale to, kým sme, z nej nevyplýva. Sexualita je len časťou našej osobnosti a ak hovorím o narúšaní hraníc medzi pohlaviami, hovorím tak len s ohľadom na duchovný rozmer človeka.
I.K.: Pokúšaš sa teda narušiť hranice, nech sú to kultúrne stereotypy alebo biologické odlišnosti. Prečo?
M.R.: Možno by som sa mohol pokúsiť vysvetliť niektoré veci, ku ktorým sa vo svojej práci neustále vraciam, alebo ktorým sa neustále venujem. V prvom rade je to silný zážitok izolácie. Nechcem ho bližšie špecifikovať, je to niečo, čo som ešte stále v sebe úplne nespracoval a v istom zmysle to stále trvá. Potom je to môj záujem o prírodné kultúry a o prírodu vôbec. S tým úzko súvisí hľadanie identity. Na prírodných kultúrach ma zaujíma ich spätosť s prírodou, to že ju vnímajú ako niečo, čoho sú sami súčasťou. Pre nás je príroda miestom, kam v lepšom prípade chodíme cez víkendy alebo sa na ňu pozeráme v televízii. V prírodných kultúrach platí, že všetko, čo si ľudia z prírody zoberú, jej musia vrátiť alebo jej za to prostredníctvom nejakého rituálu poďakujú. Prejavujú jej tak úctu, vlastne ju vnímajú ako niečo živé a inteligentné. My sme s prírodou stratili kontakt. Nemáme žiadnu identitu, pamäť národa nám úbohým spôsobom nalievajú do hlavy v školách a učia nás myslieť na základe schém. Vlastne sa prevažnú časť života podriaďujeme umelo vytváraným vzťahom. A ja sa snažím svojou prácou niektoré z týchto vzťahov narušiť.
I.K.: Ako napríklad?
M.R.: Napríklad vo svojej poslednej performance „The Mother Of Harlots“ som stál za kazateľským pultom oblečený v červenom korzete a krinolíne, s tvárou natretou krvou a prednášal som biblické texty. Krv z dlaní mi kvapkala na zem. Nešlo mi o to, aby som znevažoval kresťanstvo, o to mi nešlo nikdy. Práve naopak, v kresťanstve nachádzam veľa silných motívov. Prednášal som texty z Mojžišovych kníh, plné perzekúcií a sankcií za ich prestúpenie. Nie je v nich zmienka o súcite ani pomoci. Žena v červených šatách je postavou zo Zjavení Sv. Jána a symbolizuje mesto Babylon – matku neviestok – odkiaľ prišiel aj názov mojej performance. Ten text akoby bol šitý na cirkev ako inštitúciu, ktorej dejiny sú dejinami zápasu o moc a prelievania krvi, od ktorej sa nikdy neočistí. Teraz funguje aj z mojich daní a asi by som sa ňou mal nechať poučiť aj o tom, čo je morálne a čo nie je.
I.K.: Obliekol si sa teda do ženských šiat, dokonca do šiat ženy z okraja spoločnosti. Aký je to pocit stať sa na chvíľu ženou?
M.R.: Myslím, že to nebolo o stávaní sa ženou. V tejto práci išlo skôr o vytvorenie obrazu, než o moje vžívanie sa do ženskej roly. Šlo o sprítomnenie obrazu ženy stojacej za kazateľským pultom, navyše ženy-neviestky, pričom nebolo zanedbateľné, že v tých ženských šatách stojí muž. Ak si muž v našej kultúre oblečie ženské šaty, väčšinou to vyvoláva smiech. Je v tom do veľkej miery náznak zvrchovanosti, ale to sme už pri formách lacnej zábavy. Je zaujímavé, že v iných kultúrach existovali a možno ešte stále existujú rituály, pri ktorých sa mužskí šamani obliekajú do ženských šiat, aby mohli jednoduchšie nadviazať kontakt s duchmi. Pretože vychádzajú z predpokladu, že žena je empatickejšia a môže s nimi komunikovať ľahšie ako muž. Je tu teda tiež prítomné isté delenie, ale je celkom inej povahy.
I.K.: Tvoju performanciu by sme mali teda chápať ako akúsi formu náboženského rituálu. Kresťanstvo v tvojich prácach zohráva veľmi dôležitú úlohu, nielen v tom, že ho spracovávaš tematicky. Ako ho chápeš?
M.R.: Chápem ho ako niečo, čo by mal každý prežívať sám v sebe a rozhodne ho považujem za niečo príliš intímne na to, aby sa o tom verejne vyjadroval. Význam Kristovho odkazu vidím v tom, že bol schopný prijať svoj údel. Nechápem ho ako božstvo, ktoré stojí niekde nado mnou, kam ja nikdy nevystúpim. Jeho odkaz je o tom, že by sa mal každý pokúsiť o to isté, o čo sa pokúsil on. Čiže prijať veci také aké sú. Pretože naše utrpenie vyplýva práve z napätia medzi našimi túžbami a naším okolím, ktoré nám viac či menej dovoľuje alebo bráni v tom, aby sa naplnili. A ak hľadáme niečo posvätné, môžeme to nájsť iba v sebe a jediné, čo s tým môžeme urobiť je to, že si to necháme iba pre seba ako svoju skúsenosť, ako svoj autentický vzťah k božstvu, ak to tak chceme nazývať. Vypovedané, vyslovené, definované už nie je posvätné, nie je pravdivé, je to sprofanované, pošliapané a vyhodené na hnojisko. Čo ma však na kresťanstve zaujíma najviac, je prítomnosť bolesti, dokonca by sa dalo hovoriť o vyhľadávaní bolesti, o sebaponižovaní, sebaubližovaní a sebaobetovaní, ako o prostriedku očisty a premeny alebo znovuzrodenia.
I.K.: Môžeme povedať, že sa pomocou súcitu s inými pokúšaš nájsť miesta, ktoré nás s nimi bytostne spájajú?
M.R.: V mojich prácach sa často objavuje motív krvi. Vlastne sa dá povedať, že takmer v každej mojej práci. Jedna moja fotografia z cyklu „Byť ženou, je byť blízko bolesti“ (1999/2000) ukazuje zaschnutú krv na jazve v tvare embrya na mojom bruchu, v inštalácii „A moja krv sa vleje ako rieka do úst nekonečna / komentáre k Vyznaniam Sv. Augustína“ (2003), ktorá je o bielej a červenej, na krv poukazuje červená razítková farba, ktorou sú natreté okraje stránok kníh, a ktorými prechádza ako žila červená stuha. Na jednej strane ma zaujíma krv ako symbol bolesti ale zaujíma ma tiež ako symbol života, ako niečo, prostredníctvom čoho v sebe nesieme pamäť svojich predkov, zaujíma ma pamäť krvi. Sme ako rieka, ktorá začína deltou. Každý jeden z našich predkov mal ďalších dvoch a tak ďalej. Krv sa po tisícročia premiešala a v tomto zmysle sme všetci spojení. Krv je niečo, čo stiera hranice. Keď odsudzujeme iných, pretože nezapadajú do našich predstáv o tom, čo je „normálne“, odsudzujeme sami seba, odsudzujeme to, čo je aj našou vlastnou históriou, pretože táto „inakosť“ sa v našej krvi musela nevyhnutne vyskytnúť a je v nej teda stále.
I.K.: Tvoje rituály sa dejú v prostredí nových médií – body artu, performancie, videa. Ako ti v práci pomáhajú?
M.R.: To že používam médiá ako fotografia, inštalácia, video, body art alebo performance znamená len to, že pomocou týchto médií môžem primerane vyjadriť to, o čo sa pokúšam. Sú to médiá, čiže prostriedky, ktoré slúžia na vyjadrenie myšlienky. Ak asi dávam na telo vyrezať jazvu v tvare embrya alebo vytetovať krvácajúcu ranu, médiom je moje telo, alebo presnejšie ja, pretože ja som tým, kto tento rituál podstupuje a fotografia alebo video to môže sprostredkovať divákovi. Tým čo vytváram, sa snažím upozorňovať na veci, o ktorých si myslím, že nie sú v poriadku. Je dôležité, že ukazujem fotografiu so svojou jazvou, ale podstatné je, že som ten rituál podstúpil, že som si ho prežil. Ak budeme hovoriť o médiách, budeme sa baviť len o formálnej stránke celej veci. Ale dôležité predsa je to, čo je za tým, o čom to celé je. Ja chápem človeka ako bytosť, ktorej jednou z najvlastnejších charakteristík je potreba metafyzického alebo náboženského zážitku a umenie ako niečo, čo mu tento zážitok môže sprostredkovať.
I.K.: Pri snahe vcítiť sa do iného často používaš istý druh textilu – zvieracie kazajky a korzety, ktoré dotváraš. Ako si na nich prišiel?
M.R.: Prvé šaty, ktoré som zhotovil a vystavil, mali na obidvoch stranách šnurovačku, ktorou sa dali stiahnuť tak, že znemožňovali pohyb. Nafotil som v nich svoju mamu a k fotkám som doplnil výroky amerických umelkýň, ktoré sa týkali bolesti. Ale cielene som ich začal používať o niečo neskôr. Zaujímal ma odev, ktorý spôsobuje bolesť, ktorý človeka nejakým spôsobom obmedzuje alebo deformuje jeho telo. Pre inštaláciu „Korzety“ (korzet pre J. Čarnogurského, korzet pre P. Hrušovského, kazula pre J. Sokola, 2000) som zhotovil korzety s kresťanskými symbolmi. Reagoval som vtedy na verejnú diskusiu v súvislosti so zákonmi o registrovanom partnerstve osôb rovnakého pohlavia a interrupcii, ktorú rozpútali predstavitelia KDH. Na tých odevoch ma fascinuje, že ich vymysleli ľudia pre ľudí. Ja som ich len opatril kresťanskými symbolmi, aby som zdôraznil, aká nebezpečná môže byť kresťanská ideológia v rukách politikov, resp. ako sa dá prekrútiť, a ako ľahko môže ľudí odsúdiť do strašnej izolácie. To, že homosexuálom nebolo priznané ich právo, pretože sa údajne nemôžu reprodukovať, čo je pochopiteľne nezmysel, sa v skutočnosti týka celej spoločnosti. Hodnoty, ktoré môže každý vytvoriť evidentne nehrajú žiadnu úlohu. Poslanie muža sa zrejme naplní tým, že oplodní ženu, tá prinesie na svet potomka a spolu ho potom vychovajú v rodinnom zväzku, ktorý môže, ale nemusí fungovať tak ako by mal. Takže sme redukovaní na biologické stroje, ktoré majú svojou reprodukciou zabrániť zániku spoločnosti. Všetko čo sa nereprodukuje je odpad. Aké jednoduché.
I.K.: Ty sám sa však témou rodiny zaoberáš, začína sa premenou ženy na matku. Aj tvoja inštalácia „Život Panny Márie“ s obyčajnou izbou a s detskou postieľkou hovorila predsa o „obyčajnej“ a predsa posvätnej rodine…
M.R.: Pri „Živote Panny Márie“ som mal naozaj na mysli ženu ako rodičku ale ešte viac ženu- trpiteľku. Vlastne už v dobe, keď som sa zaoberal touto inštaláciou, ma zaujala antická tragédia o Médee a odvtedy premýšľam nad jej vlastným spracovaním. Médea je čarodejnica, ktorá z lásky k svojmu mužovi zabije svojho otca, brata a ďalších ľudí, aby mu pomohla stať sa kráľom, opustí svoju krajinu a nakoniec z nenávisti k tomu istému mužovi zabije deti, ktoré s ňou splodil. To je samozrejme extrém, na ktorom nie je nič fascinujúce, ale je tým povedané niečo iné. Je tu muž, ktorý má isté ciele a jeho poslušná manželka, ktorá stratila svoju tvár v tej istej chvíli, keď sa ho rozhodla slepo nasledovať. Ale je tu aj motív izolácie a motív vzbury. Musím povedať, že ma poburuje, keď vidím politikov pri čítaní svojich prejavov po boku so svojimi manželkami alebo dokonca s deťmi. Je to nechutný mýtus šťastnej a harmonickej rodiny, ktorý im má pomôcť pri voľbách, ale to isté robia aj politické strany, keď vyhlasujú vo svojich volebných kampaniach, že budú podporovať rodinu ako inštitúciu, ktorá má pripraviť človeka pre život a podobne. Pritom je jasné, že to s ňou celkom tak nie je. Chcem tým povedať to, že pokiaľ to nie je len volebný ťah, tak sa jej úloha preceňuje.
Maroš Rovňák 