Katarína Rusnáková, FVU AU 2009, s. 74 – 75
V roku 2002 pri príležitosti výstavy fnalistov Ceny Oskára Čepana upozornil na seba výtvarník Maroš Rovňák (1972), ktorý vo svojej tvorbe otvorene artikuluje témy týkajúce sa nielen jeho gejskej identity, ale dotýka sa aj otázok tolerancie a rešpektovania rovnosti práv tejto sexuálnej minority v súčasnej slovenskej spoločnosti, hlásiacej sa k demokracii. Kladie nepríjemné otázky súvisiace nielen s predsudkami a konzervatívnymi názormi bežných ľudí, ale irituje svojimi prácami hlavne alibistické, pokrytecké, či anachronické názory politikov a dogmatizmus predstaviteľov katolíckej cirkvi. Z týchto premís vychádzajú provokujúce objekty korzetov a kazúl, ktoré Rovňák navrhol a ušil pre čelných protagonistov kresťanskej politickej strany na Slovensku (KDH) a cirkvi, ktorých dominantnými motívmi sú dekoratívne výšivky s kresťanskou symbolikou (Korzet pre Pavla Hrušovského, Korzet pre Jána Čarnogurského a Kazula pre Jána Sokola, 2001). Výtvarník objektmi vyjadrujúcimi metaforicky i doslovne pojmy „zviazanosti“ a „obmedzenia“ výsostne kritickým spôsobom a gestom politického aktivizmu odkazuje na aktuálne problémy – požiadavku legalizovania registrácie partnerstva osôb rovnakého pohlavia a na vleklé spory týkajúce sa interrupcií.
Upozorňuje širšiu verejnosť na správanie sa predstaviteľov politickej a cirkevnej moci a na dodržiavanie demokracie, ktoré sa týka akceptovania práv a slobôd homosexuálov. Svojimi intímnymi „telovými“ objektmi tematizujúcimi rodové otázky spojené so sexuálnou identitou, výtvarník poukazuje tiež na to, že predstavitelia establishmentu prejavujú v skutočnosti minimálny záujem o komunikáciu so sexuálnymi menšinami. Umelec zdôrazňuje, že jeho diela nie sú a priori namierené voči kresťanstvu, alebo znevažovaniu tohto náboženstva, skôr chcú upozorniť na to, že cirkev je inštitúciou a jej dejiny i prítomnosť boli vždy spojené so zápasom o moc. V performancii The Mother of Harlots/Matka neviestok (2003) ide autor ešte ďalej, keď v textoch prednášaných z Mojžišových kníh, plných perzekúcií a sankcií za ich prestúpenie – avšak bez zmienky o súcite a pomoci – hovorí tiež o prelievaní krvi, od ktorej sa cirkev nikdy neočistí. Pointou performancie, bolo, že umelec oblečený v červenom korzete a krinolíne s tvárou natretou krvou stál za kazateľským pultom, prednášal tieto biblické texty a krv mu kvapkala z dlaní. Reprezentoval postavu zo Zjavení sv. Jána, ktorá symbolizuje mesto Babylon – matku neviestok. Rovňák sa tiež zamýšľa nad tým, že súčasná cirkev funguje aj z jeho daní, preto ho zaujíma, čo táto inštitúcia považuje za morálne, a čo za jeho protiklad a upozorňuje na zneužívanie kresťanskej ideológie v prospech mocenských, politických zápasov. Rovňákove diela s náboženskou ikonografou, kam patrí aj inštalácia Život Panny Márie (2002), ktoré tematizujú otázky identity, rodu, rodiny a rodinných vzťahov, majú viacvrstvovú sémantickú štruktúru s presahom do súčasnej sociokultúrnej a politickej situácie.
Ďalšia línia jeho tvorby je zviazaná s prácami, v ktorých sa autor venuje mnohotvárnym výskumom svojej identity. Zaoberá sa ženským a mužským princípom obsiahnutým vo svojom subjekte a snaží sa podrývať bipolárne poňatie sexuality. Empaticky sa usiluje vcítiť do pozície druhých ľudí, prekročiť zaužívané rodové, patriarchálne a kultúrne stereotypy. Z tohto hľadiska k sugestívnym prácam patril bodyartový rituál Byť ženou je byť blízko bolesti (1999/2000) dokumentovaný na fotografi, ktorá ukazuje vyrezanú jazvu v tvare embrya na bruchu výtvarníka, ktorý sa týmto aktom pokúsil prekročiť hranice vlastného tela, aby sa stal niekým iným.
V niektorých prácach na seba preberám ženskú rolu alebo sa, možno viac než v symbolickej rovine, pokúšam preniesť do momentu, v ktorom žena privádza na svet dieťa a podobne.
Médiom sa mu v tomto prípade stalo vlastné telo s dôležitým významom bolesti a ambivalentným symbolom krvi, odkazujúcim nielen na utrpenie, ale zároveň aj na život. Rovňák tento rituál považoval za akt iniciácie. Z uvedených modelových ukážok Rovňákových diel, ktorých bázou sú autorove výskumy na poli sexuálnej a rodovej identity spolu s pokusmi o gendrové premeny, je zjavné, že jeho tvorivý program nepostráda kognitívne a intertextuálne prístupy, ktoré sú podložené osobnou skúsenosťou a ponorením sa do skúmanej problematiky. Nezostáva však len pri privátnom rámci problému, nakoľko súkromné považuje za politické a angažuje sa zaň vo verejnom priestore. Rovňák prináša do kontextu súčasného vizuálneho umenia na Slovensku aktuálne spoločenské témy, ktoré interpretuje na jednej strane s ironickým nadhľadom a ostrým kritickým akcentom, na druhej strane jeho prácam nemožno uprieť intenzívnu senzibilitu a prenikavú introspekciu.
Maroš Rovňák 