Noro Lacko, úvodný text k výstave Izba pre jedného v Stredoeurópskom dome fotografie v roku 2009.
Napriek faktu, že fotografickej tvorbe sa Maroš Rovňák začal venovať už počas štúdia na VŠVU v Bratislave, a prekvapivo aj napriek tomu, že tento rok sa svojou fotografickou tvorbou prezentoval už na dvoch odlišných samostatných výstavách, si dovolím tvrdiť, že nie je možné (a Maroš s mojím tvrdením pravdepodobne nebude súhlasiť), že fotografia je miestom, kde je Maroš naozaj doma.
Druhové a žánrové transformácie tvorby Maroša Rovňáka prechádzajú relatívne širokým spektrom médií a heterogenitou výrazových prostriedkov – od maľby cez fotografiu k body-artu (napr. jazva v tvare embrya vyrezaná na vlastnom tele v r. 1999), objektu a inštalácii (napr. textilné objekty venované slovenským politikom). Je azda takto rozohraný výtvarný priestor výtvarného prejavu miestom, kde je možné postaviť Marošov dom?
Práce, ktoré Rovňák realizoval po ukončení vysokoškolského štúdia nám dávajú skôr negatívnu odpoveď. Od roku 2004 Maroš Rovňák intenzívne experimentuje s video-artom, sound-artom a multimediálnym performatívnym umením, prekračujúc tak hranice vizuálneho umenia a vstupujúc na pôdu hudobného a divadelného.
Na ktoré dvere zaklopať a aký kľúč použiť?
Nazdávam sa, že miesto, kde sa Maroš Rovňák usídlil, sa nachádza celkom inde. Podložím Marošovej stavby je veľmi osobne chápaná téma tela, telesnosti a telesného prežívania. Konštrukcia, ktorá na tomto teréne vyrastá, dostáva v priebehu času veľmi komplikovaný tvar, do ktorého sa premietajú konštitutívne napätia podložia. Napätia sú tu vytvárané tektonickým trením medzi limitnými polohami tela a telesnosti. Intenzívne napätie vzniká najmä medzi sociálnym a asociálnym telom, telom socializovaným, a tým, ktoré sa zo zovretia sebou samým pokúša vykĺznuť. Kompozície, ktoré pri ohmatávaní únikových ciest vznikajú, charakterizuje výrazné prekĺzavanie medzi erotizmom a etikou, telesnosťou a politikou, estetizmom a surovým individuálnym prežívaním, alebo estetikou a pravdou.
Prostriedky, ktoré Maroš pri svojej tvorbe používa, nechápe ako cieľ, ale v tom najširšom zmysle slova ako médium. Ako niečo, čo slúži na prenos, čo umožňuje tok.
Marošove fotografie nie sú obrazy, sú to skôr transformačné uzly, médiá, alebo prostredníci prenosu efektívnych síl – intenzít. Základným stavebným prvkom sú INTENZITY. Intenzity, ktoré sú autorom komponované, transformované a odovzdávané “publiku”. Výstupom diel alebo lepšie povedané dielom samotným nie je ani tak materiálna podoba artefaktu, ako skôr tenot nehmotný, nemateriálny, ale napriek tomu absolútne fyzický komplex intenzít a afektov. Takýto artefakt môže de facto existovať len v živom alebo skôr bezprostredne zúčastnenom a prežívajúcom, zdieľajúcom tele prijímateľa. Materiálne stvárnenie sa napriek svojej rafinovanej prepracovanosti dostáva do sekundárnej pozície, stáva sa z neho prinajmenšom len médium (transportér) účinku. A účinok, prenos energie z jedného tela na iné telo je to, o čo Marošovi primárne ide.
Zdanlivú heterogenitu vystavovaných fotografií nepremosťuje len signatúra autora, ale aj zložitý komplex prežívania izolovaného tela, tela viacmenej nedobrovoľne vystaveného samote, tela, ktoré narazilo na svoj vlastný inkorporovaný vonkajšok alebo tela, ktoré sa pomerne dramaticky stretáva so svojím vlastným INÝM.
Séria Hydrophobia odkazuje na senzomotorickú depriváciu osoby vystavenej dlhodobej izolácii. Hydrophobia je starší názov besnoty, pre ktorej pokročilú fázu sú charakteristické mimické kŕče znemožňujúce postihnutému prijímanie tekutín, no symptómom pokročilej besnoty sú aj halucinácie.
Prostredníctvom mŕtvych tiel mladých ľudí sa séria Krásne smrti obracia proti prostrediu, v ktorom je nemožné pokračovať v rozvoji tvorivého potenciálu.
Súbor Bez názvu je súborom vzťahujúcim sa na izolované, osamotené a uzavreté telo. Strata obrazu, rozpustenie identifikovateľných obrazov, clona vytváraná nánosmi špiny odsúvajú vnímateľa do prostredia vlastnej samoty, izolovanosti pred obrazom, ktorý sa nedá čítať.
Spoločným menovateľom súbou Two-spirit je vlastné iné telo. Názov súboru vychádza z pojmu, ktorým pôvodní americkí obyvatelia označovali inú sexualitu, sexualitu odlišnú od heterosexuality. Pojem zároveň odkazuje na obdarenie dvojakou (mužskou aj ženskou) povahou ducha, spájajúcou (prelínajúcou sa?) sa v jednom tele.
Séria Hlava je prepracovanou verziou už vystavovaného cyklu Pamäť krvi. Ikonografia Krista, použitie ikony ako formy, odkazuje na kolektívnu pamäť, na nesamozrejmú samozrejmosť hodnôt a tradícií, na dedičstvo, ktoré je a nie je naším dedičstvom. Je to iná podoba väzenia a izolácie uprostred spoločnosti.
Radikálne odlišnou a novou polohou tvorby Maroša Rovňáka je súbor apropriovaných originálnych fotografií mladých zločincov z 20. – 60. rokov minulého storočia, doplnený záznamom trestných činov, ktorých sa dopustili. Pomenovaním súboru názvom Lover, you should have come over (voľný preklad Láska, mohol si niekedy ku mne zájsť), si Maroš neprivlastňuje len fotografie, ale aj časť životov neznámych mladých mužov.
Posledným súborom prezentovaným pod názvom Smaragdové mesto, je séria fotografií, ktoré vznikli ako záznam rovnomennej multimediálnej performancie Maroša Rovňáka.
Maroš Rovňák 