Pracovná plocha Maroša Rovňáka

Romboid 1/2012


Archív posmrtnej fotografie spolu s ďalšími archiváliami z konca 19. storočia si výtvarník Maroš Rovňák buduje nákupmi cez internet. Záujem o fotografický materiál, ktorým sa umelecké inštitúcie nezaoberajú, predstavuje v súčasnom umení dôležitú prax. Autor si vyberá fotografie z obdobia rozkvetu komerčnej fotografie a ateliérov, keď bola posmrtná fotografie populárna. Všíma si pritom spôsoby, akými sa pre tieto účely vylepšuje portrétna fotografia vrátane detskej, ktorá zaznamenala rozmach v osemdesiatych rokoch 19. storočia. Súčasné umenie tu má blízko k antropologickej práci, keďže sa zaoberá vytesnenou témou západnej kultúry. Skúma pritom spôsob, akým fotografia vstupuje do každodenného života a stáva sa súčasťou spoločenských rituálov. Otázka zobrazenia „rites de passage“ v médiu fotografie súvisí aj s dobovými predstavami fotografie ako média, ktoré je schopné zachytiť auru a vyžarovanie. Posmrtné fotografie preto súčasne slúžili ako relikvie.

Ivana Komanická


Posmrtná fotografia

Začiatky posmrtnej fotografie sa prelínajú so začiatkami fotografie vôbec. Tradícia posmrtnej fotografie v podstate nadviazala na tradíciu zhotovovania posmrtných portrétov v maľbe, ktoré, pochopiteľne, neboli cenovo dostupné pre všetky spoločenské vrstvy. Na posmrtných portrétoch, hlavne v 19. storočí, maliari zosnulých často zobrazovali, ako keby boli živí, pričom využívali symboliku odkazujúcu na spôsob smrti (násilná alebo prirodzená, pokojná alebo v bolestiach a pod.). Túto symboliku si fotografia neosvojila, osvojila si však spôsob zobrazovania zosnulých, akoby oddychovali alebo spali. Časté bolo aj zobrazovanie zosnulých s otvorenými očami, pričom nebolo ničím neobvyklým, že fotograf/aranžér mŕtvym vypchával ústa vatou, aby nemali príliš vpadnuté líca, či maľoval zrenice na zatvorené viečka, aby dosiahol dojem, že ide o žijúceho človeka.

Súčasnému človeku sa môže táto tradícia javiť ako nedôstojná, ak si predstaví všetky tie manipulácie s telom mŕtveho potrebné na dosiahnutie konečného efektu, pre človeka žijúceho v druhej polovici 19. storočia však išlo o samozrejmosť, aj keď treba povedať, že posmrtná fotografia nebola všade prijímaná rovnako a pochopiteľne mala svojich kritikov, zvlášť keď sa z nej stala módna záležitosť. Treba si však uvedomiť, že v 19. storočí bola rodina zomknutejšia a bežne v jednom dome spolu žili tri generácie. Smrť sa chápala ako súčasť každodennej reality, bolo zvykom, že celá rodina sa zišla pri lôžku umierajúceho, ktorý každému udeľoval čosi ako požehnanie do ďalšieho života. Túžba vlastniť posmrtnú fotografiu člena rodiny vyplývala z potreby zaplniť prázdne miesto, ktoré zostalo po zosnulom. Tieto fotografie, často zarámované, viseli po stenách v obývacej izbe, prípadne ležali na kozube. Smrť nebola žiadnym tabu ani pre deti. Existujú fotografie detí -súrodencov sediacich vedľa seba, z ktorých jedno je mŕtve.

Podoby posmrtnej fotografie sa v priebehu druhej polovice 19. storočia menili. Kým v začiatkoch posmrtnej fotografie prevládalo vytvorenie dojmu, že ide o žijúceho človeka, v neskoršom období sa objavili manipulované fotografie, kde bol portrét zosnulého prilepený na skupinovú rodinnú fotografiu a táto bola znovu odfotografovaná. Pre koniec 19. a začiatok 20. storočia bola charakteristická „beatifikácia“ smrti – mŕtvy bol obložený takým množstvom kvetín, že je niekedy ťažké nájsť na fotografii jeho tvár.

Zvláštnu kategóriu predstavujú fotografie mŕtvych detí. Sú dôsledkom ich vysokej úmrtnosti v druhej polovici 19. storočia, ktorá súvisela so zlou finančnou situáciou nižších spoločenských vrstiev a nedodržiavaním hygienických návykov. Vo viktoriánskom Anglicku existoval zvyk znázorňovať mŕtve deti s jednou alebo obomi vyzutými topánkami a pančuchami, ktoré boli uložené vedľa tela. Deti sú na posmrtných fotografiách zobrazované v ležiacej polohe s malou kyticou zo symbolických kvetov. V prípade posmrtnej fotografie dieťaťa často šlo o jeho jedinú snímku, ktorú rodina mala.

V porovnaní s Európou bola americká tradícia posmrtnej fotografie omnoho silnejšia, čo môže tiež súvisieť s rozvinutejším zmyslom pre podnikanie. Svedčia o tom mnohé reklamy v dobových časopisoch, ktorých inzerenti sa na posmrtnú fotografiu špecializovali a dokonca kvôli fotografovaniu priamo v dome zosnulého boli ochotní prekonávať veľké vzdialenosti.


Prepis smútočného listu z konca 19. storočia:

Drahá Ettie
Len pár riadkov, drahá, aby som ti povedala, že úbohý Ralph je mŕtvy alebo skôr odišiel k Ježišovi, čo znie omnoho lepšie. Teta Jennie mi poslala list, v ktorom mi oznámila, že Ralph zomrel tretieho. Ten list som dostala v nedeľu, keďže zomrel niekedy v piatok. Bolo to veľmi náhle a veľmi rýchle. Pred koncom už neopúšťal svoje lôžko, bolo mu čoraz horšie. Vo štvrtok večer medzi ôsmou a deviatou hodinou už o sebe nevedel a zomrel niekedy večer. Bol ku každému taký priateľský a všetci sa pri ňom cítili príjemne. Myslím, že mal asi 13 rokov. Ako len bude strýkovi a tete chýbať. Nech im dá Boh silu, aby mohli uniesť bolesť, ktorú na nich zoslal. Ešte som im nenapísala, ale dnes večer im napíšem. Myslím, že som si dosiaľ nebola sama sebou natoľko istá, aby som im mohla napísať. Bolo to pre všetkých šokujúce a jeho koniec prišiel tak náhle. Videla som ho asi pred mesiacom a oni stále verili, že mu bude lepšie. O to je to pre nich ťažšie bremeno, pretože bol miláčikom každého a myslím, že každý ho zbožňoval, no mám pocit, že takmer stále trpel. Je to už tak dávno, čo som od teba nedostala žiadny list. Dúfam, že sa všetci máte dobre. Ja som bola veľmi chorá, ale dnes sa už cítim omnoho lepšie. Myslím, že teraz ti už nemám viac čo napísať, ale nabudúce ti snáď napíšem niečo, čo ťa poteší. Zatiaľ sa maj, všetkých vás pozdravujem z celého srdca. Pozdravujem ťa z celého srdca, drahá Ettie.
Boh ti žehnaj.
Fanny


verzia pdf (str. 50 – 52)