Kategória: texty

Maroš Rovňák (1972) je autorom strednej generácie, jedným z mála (popri Anne Daučíkovej), ktorý už vo svojej skoršej tvorbe okolo roku 2000 riešil queer problematiku. Štúdium absolvoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2002) a v ten istý rok sa stal finalistom Ceny Oskára Čepana, kde v rámci výstavy finalistov prezentoval aj sériu textilných objektov/korzetov pre homofóbnych slovenských politikov a cirkevných predstaviteľov (Korzet pre Jána Čarnogurského, Kazula pre Jána Sokola a Korzet pre Pavla Hrušovského).

viac

Umelecká intervencia do priestorov pohrebnej kaplnky sv. Michala s karnerom, Starý zámok, Slovenské banské múzeum, Banská Štiavnica, júl / august 2021. Podzemná časť kaplnky slúžila kedysi ako priestor na ukladanie exhumovaných kostí. V súčasnosti na túto prax odkazuje iba názov tohto priestoru, keďže kosti boli v minulosti odstránené. Kvôli uvoľneniu miesta na cintorínoch, boli v stredoveku z hrobov priebežne odstraňované kosti a umiestňované do osuárií. Tu boli bežne vystavené pohľadom žijúcich a pripomínali im ich smrteľnosť. Ako kultúrny odkaz na smrť a smrteľnosť som v priestore niekdajšieho osuária nainštaloval čln. Čln bol dopravným prostriedkom Chárona, psychopompa prepravujúceho duše zosnulých do podsvetia. Inštaláciu dopĺňala zvuková nahrávka môjho hlasu hovoriaceho slová “moje telo je tráva, moje telo je vietor”.

Art intervention in the premises od funerary chapel of St. Michael, Old Castle, Slovak mining museum, Banská Štiavnica, July / August 2021. The underground part of the chapel once served as a space for storing exhumed bones. At present, only the name of this space refers to this practice, as the bones have been removed in the past. In the Middle Ages in order to free up space in cemeteries, bones were continuously removed from graves and placed in osuariums. Here they were routinely exposed to the eyes of the living and reminded them of their mortality. As a cultural reference to death and mortality, I installed a boat in the area of the former ossuary. The boat was a vehicle of Charon, a psychopompos transporting the souls of the dead to the underworld. The installation was complemented by an audio recording of my voice saying “my body is grass, my body is wind”.

• 

• 

• 

Úmrtie otca uprostred dva roky trvajúcich príprav výstavy sa stalo motívom, ktorý Maroš Rovňák rozvinul do 32-minútového experimentálneho filmu. Inštalácia v galérii je strohá – v prvej miestnosti je autorov fotoautoportrét a tmavá miestnosť slúži na premietanie filmu. Výstava bola pre protipandemické opatrenia presunutá na internetový kanál Šopy, kde aj podľa kurátorky Ivany Komanickej paradoxne funguje lepšie, keďže diváci sledujú film v intimite domovov. Projekt dopĺňa aj online prednáška autora Et In Arcadia Ego – Navždy alebo večne o kultúrnej histórii pochovávania. Jeden z motívov, ktoré autor skúmal sprevádzajúc otca jeho poslednými dňami, je domov. Kvôli filmovej dokumentácii sa vrátil na čas do rodičovského bytu, kde vytváral videodokumentáciu. Tá má vo filme spolu s found footage materiálom charakter ambientného, čierno-bieleho obrazového pozadia. Tažisko je vo zvukovej stope nahovorenej samotným Rovňákom, ktorý umne využíva svoj zastretý hlas. Strohé denníkové fakty sa prelínaju s kritikou spoločnosti vo vzťahu k umieraniu či strachu z covidovej smrti – neľudský prístup nemocníc, ktoré pacientov neinformujú dostatočne o blížiacej sa smrti, prebyrokratizovaný prístup hasičov (nepomohli pri otcovej poslednej ceste z nemocnice domov, pretože nešlo o nehodovú udalosť, “len” o nevládneho človeka a absenciu výťahu), ci formalizmus pohrebných obradov (podľa Rovňáka kňaz na pohrebe “iba nezmyselne zdôrazňoval všetky veci”, ktoré vinou opatrení chýbali). Nástup prvých zmätených karanténnych obmedzení v čase pohrebu len umocňuje pocit z nezmyselnosti niektorých spoločenských konštrukcií a zvyklostí, v ktorých chtiac-nechtiac žijeme i umierame.

Filmom i sprievodnou prednáškou sa nesú historiografické i filozofické pojednania o vzťahu ľudskej smrti a hmoty miest. Túto líniu vo filme stelesňujú Benátky, kontrastujúce s malomestskou realitou autobiografickej línie. Benátky sú však pre Rovňáka jedným z domovov, v rozprávaní vyjadruje túžbu i nemožnosť sa tam čím skôr znova dostať. Práve z Benátskeho karnevalu v čase posledných otcových dní dorazili na Slovensko jedni z prvých nakazených. Benátky boli do 24 hodín evakuované a po šiestich dekádach preľudnenosti “vymreli”, inými slovami – dostali možnosť vymaniť sa z gigantického objemu turizmu. V prednáške tiež dostáva priestor Paríž a exkurz do histórie vývoja politík pochovávania, verejného zdravia, či rovnosti. Tie v konečnom dôsledku vždy nadobúdajú podobu kamenných hrobových stavieb so životnosťou ďaleko presahujúcou tú ľudskú. Ako zásadný míľnik v dejinách pochovávania sa predstavuje prechod od stredovekých masových hrobov pri kostoloch ku sekularizovaným a hygienickejším cintorínom so samostatnými hrobovými miestami a slobodou ich poňatia.

Film sa pre nečakané udalosti z obdobia vzniku a tiež dlhodobému autorovmu štúdiu témy smrti a súvisiacich javov stal univerzálnym, doširoka rozkročeným zážitkom na pozadí osobnej udalosti. Súdobý “žáner” karanténneho denníka sa tak dočkal mnohovrstvového príspevku s podnetmi smerom k postcovidovej budúcnosti.

Samuel Velebný

Kniha ihiel, z cyklu Červený dialóg, zo zbierky Nitrianskej galérie

Maroš Rovňák je umelec, u ktorého je téma smrti jedným z najdôležitejších pilierov v jeho autorskom programe. V Knihe ihieltématizuje smrť – v knižnom objekte, ktorý je doplnený o ručne vyšívaný text, rozprávajúci príbeh o Červenej čiapočke: „ kde dievčatko, bez toho, aby o tom vedelo, je mäso a pije krv svojej mŕtvej matky, čo môže byť interpretované ako podobenstvo o obeti, ktorú prináša staršia generácia v prospech mladšej, ktorá to prijíma ako samozrejmosť“ (M.Rovňák).

Autor text vyšíval červenou niťou na staré kúsky látok, ktoré tkala umelcova, už nežijúca, stará matka a vyšívala jeho mama. Rovňák vytvára pomyselný generačný dialóg, ale snaží sa  „ o komunikáciu“ s jeho už nežijúcou starou mamou. Červená farba nite a bielej farby textílie odkazuje na krv a telo… na prijímanie Kristovho tela a krvi v kresťanskej tradícii, na smrť, ale aj na obnovu života a na jeho duchovný rozmer.

Autor často pracuje vo svojej tvorbe s kresťanskou symbolikou (estetikou), ako agnostik naráža  na to, že duchovný rozmer života je v nás samých. Formálne jeho diela pôsobia veľmi harmonizujúco a upokojujúco, až po pochopení významu diel sa divákovi otvára pomyselná dezilúzia zo života. Okrem smrti reflektuje vo svojej tvorbe aj problémy spoločenských stereotypov (napr. témy rodu, či kresťanstva), ale aj problém samoty/osamelosti jedinca.

Ľudmila Kasaj Poláčková ● Virtualna galéria NG