Rozhovor s multimediálnym umelcom Marošom Rovňákom o predstavení In Absentia

Maroš Rovňák v spolupráci s Petrou Kriváčkovou predstavia koncom marca na festivale Žižkovská noc multimediálnu performanciu In Absentia, ktorá je venované Martine Kušnírovej. V jej (ne)prítomnosti tvoria dialóg, ako zádušný rituál za zavraždenú.

O téme smrti a jej kultúrno-spoločenských aspektoch sme sa s Marošom rozprávali a spolu s rozhovorom na predstavenie In Absentia pozývame.

In Absentia na festivale New Poetry Forms 2018 v Košiciach

In Absentia je projekt venovaný Martine Kušnírovej, spoluzavraždenej snúbenici Jána Kuciaka. Prostredníctvom audiovizuálnej formy s ňou vedieš dialóg. Prečo si si na tento rozhovor vybral práve ju?

In Absentia vznikla z mojej osobnej potreby vyjadriť sa k vražde Martiny Kušnírovej prostredníctvom umeleckej formy. Martinina smrť vo mne od začiatku rezonovala iným spôsobom, než smrť Jána Kuciaka, pretože dôvody k jej zavraždeniu neboli také jednoznačné ako v jeho prípade. Vzniká tu priestor pre otázky, či by musela nevyhnutne zomrieť, keby sa v čase vraždy nachádzala na inom mieste. Martina svojou prácou neohrozovala nikoho, je celkom iným typom obete, než Ján Kuciak, jej tragédia má odlišný rozmer.

Rozhovor s Martinou je “in absentia“, a teda bez jej prítomnosti. Odpovedajúci v dialógu chýba, ako si teda vytváral jeho formu? Čo je jeho ústrednou témou?

Zhodou okolností som si dnes ráno prečítal jeden latinský citát, ktorý hovorí o tom, že smrť urobí za všetkým čiaru. Nevieme, čo sa deje s mŕtvymi, ale z pohľadu nás, ktorí tu zatiaľ zostávame, je smrť definitívna. Hovorím asi skôr za tých, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, či viere, ale myslím si, že pre nikoho nie je jednoduché vysporiadať sa so smrťou blízkej osoby. V smrti je zároveň niečo iracionálne, niečo, čo odmietame prijať bezvýhradne. Smrť má metafyzickú povahu, je za fyzickým, teda za tým, čo môžeme poznať. V mojom texte k performancii, má preto výpovednú hodnotu práve to, čo v ňom zostáva nepomenované alebo nevyslovené, to čo je skôr naznačené v otázke.

Smrť Martiny a Jána vzbudila minulý rok na Slovensku veľký ohlas. V niektorých sférach mám pocit, že sa prelomili ľady, hlavne v tej spoločenskej. Myslíš si, že smrť človeka je tá hranica rozpohybovania spoločnosti z pasívnej roviny do aktívnej?

Myslím, že udalosti nasledujúce po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, boli jedinou možnou odpoveďou, že sme nemali na výber. Pasivita by bola pritakaním praktikám, ktoré si niektorí ľudia, či skupiny ľudí v tejto krajine osvojili. Bola to konkrétna reakcia v konkrétnej situácii. Preto je dôležité rozlišovať medzi smrťou, vraždou a samovraždou.

Smrť Martiny a Jána je verejne známym, a aj keď nechcene – politickým aktom, na druhej strane však ide stále o smrť dvoch mladých ľudí. Ako sa v predstavení vysporiadávaš so všeobecným- spoločenským a osobným- emocionálnym poslaním ich smrti? Sú emócie práve dôvodom spájania sa?

Nie som si istý, či môžeme smrti vo všeobecnosti prisudzovať nejaké poslanie, ale možno by sme mohli hovoriť o prijatí ich smrti verejnosťou, nami. Tým, že sme vyšli do ulíc, sme prevzali zodpovednosť za to, aby smrť Jána a Martiny mala zmysel, aby po nej nezostalo ticho, rovnako ako po smrti Jána Palacha.

Ty si multimediálny umelec, ktorý sa aktívne venuje téme smrti. V čom ťa téma smrti zaujíma? Nakoľko je v tvojich prácach dôležitá spiritualita?

Nedávno som si prečítal vetu francúzskeho spisovateľa, fotografa a scenáristu Hervého Guiberta, podľa ktorej je text tým aktívnym prvkom, kto túži po ňom ako po spisovateľovi. Je to vytrhnuté zo špecifického kontextu jeho tvorby, ale je to dobrý úvod k odpovedi na tvoju otázku. Niektoré témy si vyberáme, niektoré si vyberajú nás alebo sa k nim postupne dopracúvame a zotrvávame pri nich, ale môže to byť aj kombinácia všetkého. Myslím, že to, čo ma pri tejto téme zaujíma najviac, je spôsob, akým sa k smrti vzťahujeme, ako ju vnímame. Horšie je to so spiritualitou, lebo tento pojem je pre mňa vágny, keďže zastrešuje veľké množstvo diametrálne odlišných náboženských prejavov a praktík a takisto aj tých osobných. Ale samozrejme chápem, kam tým mieriš. Vo svojej tvorbe sa nepridržiavam ničoho konkrétneho, nemám pre ňu žiadne predlohy, takže ma nič nelimituje. V podstate kombinujem rôzne formy do jedného celku, pričom sa riadim intuíciou a môžem povedať, že teraz už aj skúsenosťou.

Petra Kriváčková, In Absentia, efstival New Poetry Forms 2018, Košice

Ako svoje tému spájaš s možnosťami multimediality? Zvuku, obrazu, slova, ich prepájaní…

Smrť predstavuje skôr akýsi rámec pre moje jednotlivé výstupy, ktoré však môžu mať celkom odlišný obsah a podobu, pričom smrť pre ne nemusí byť nevyhnutne jediným rámcom. Aktuálne pracujem napríklad na projekte, ktorého súčasťou je fotografovanie sekularizovaných cintorínov založených v 19. storočí. Je to veľmi široká téma, ktorá súvisí aj s náboženstvom, územným plánovaním, architektúrou, filozofiou atď. Pri tejto téme si iba s fotografiou nevystačím, preto pracujem aj s textom, ktorý chcem prezentovať vo forme autorskej knihy. In Absentia vnímam ako súčasť tohto projektu. Tým chcem povedať, že každá téma si vyžaduje špecifický prístup a použitie média, či kombinácie médií z nej prirodzene vyplýva, nikdy nestojím pred otázkou ako spracovať danú tému v tom alebo onom médiu.

Ako prezentuješ tému smrti v predstavení In Absentia?

Na vizuálnej úrovni používam symbolický jazyk, ktorý využíva rôzne archetypy odkazujúce na smrť ako na tajomstvo. Som tam ja, ktorý sa pýta, a je tu žena – Petra Kriváčková, ktorá so mnou vystupuje – ktorá odpovedá. Nikdy však nedáva príliš konkrétnu odpoveď, navyše prechádza od recitácie k spevu, ktorý je digitálne modulovaný v reálnom čase tak, aby sa niektoré útržky viet, či slov vracali v deformovanej podobe ako sotva dešifrovateľné odkazy.

Okrem dialógu je v predstavení použitá aj obrazová línia, čo predstavuje? Je plnohodnotnou zložkou výpovede alebo ide skôr o ilustračnú, metaforickú funkciu?

Všetky zložky performancie sú pre mňa rovnako dôležité, pretože sú navzájom podmienené, čo na druhej strane nevylučuje fakt, že by mohli byť prezentované aj oddelene, ale už s celkom iným účinkom. Pre mňa je zaujímavé sledovať ako vizuálne vnemy ovplyvňuje zvuk a naopak.  Dôležité je aj to, že s Petrou, ktorá so mnou v performancii účinkuje, nestojíme otočení k divákom, ale k sebe, čo tiež určite významne ovplyvňuje vnímanie toho, čo sa pred nimi odohráva. Ako prvý vznikol v tomto prípade text, obraz sa k nemu pridal neskôr, ale až ten bol práve tým prvkom, ktorý začal udávať celej performancii rytmus.

Typrojekt In Absentia vnímaš ako „zádušný rituál pre zavraždenú“. V čom rituál spočíva? Je podľa teba potrebné tak konkrétny a jasný akt, akým bola smrť Martiny a Jána ritualizovať?

Som presvedčený, že je dôležité, aby umenie vstupovalo do pertraktovaných tém, pretože umenie je platforma, kde sa neodovzdávajú iba prosté informácie. Ponúka priestor aj pre inú, než len verbálnu komunikáciu. Ponúka priestor pre rôzne kombinácie umeleckých prostriedkov, foriem, stratégií atď., vďaka čomu môže apelovať priamo na podvedomie, obrazotvornosť, môže neprvoplánovo pracovať s emóciami a podobne. Týmto spôsobom sa dajú posúvať ďalej komplexnejšie, či intenzívnejšie impulzy, z ktorých môže vzniknúť nová skúsenosť. A to je pre mňa výzva.

Má predstavenie In Absentia funkciu rituálu aj smerom k publiku? Prichádzaš s potenciálom katarzie?

Z môjho pohľadu je katartický účinok rozmer, ktorý môže k tomuto dielu pridať divák. Ja by som ho nevedel naplánovať.

Otázky: Klára Mamojková // Foto: Saša Keselicová

swinedaily.com

In Absentia on Slovakia Today, English Language Current Affairs Programme from Slovak Radio 21.2.2019

Special dedicated to Ján Kuciak and Martina Kušnírová: rapper Vec about his protest song Krv na rukách, visual artist Maroš Rovňák about his performance In Absentia (cca. 16:50), world famous Kronos Quartet explaining why they premiered Slovak piece Quartet of Tentacles reaching out, director Teodor Kuhn about the coincidence that his film on murder of student Daniel Tupý comes to cinemas on February 21, the very same day of the murder of Ján Kuciak and Martina Kušnírová.

Moirologia

S nasledujúcim textom som vystúpil na protestnom zhromaždení v Banskej Bystrici 5. apríla 2018.

Protesty v Banskej Bystrici (c) Maroš Rovňák 2018

V polovici 90. rokov napísal český filozof Karel Kosík vo svojej eseji Márnosť obete nasledujúce slová:

,,Kto sa obetoval, vystavuje sa aj po smrti nebezpečenstvu, že potomkovia spochybnia jeho čin ako márnosť alebo si ho privlastnia a prispôsobia svojím partikulárnym účelom. Nemá, nehovoriaca smrť nevyhlasuje politický program, nenabáda k pokániu, nechce byť obžalobou, iba pripomína a zaprisaháva. (…) Pripomína dospelým, že vo chvíli nebezpečenstva nestáli na svojom mieste, cúvli, a mladý človek preto vzal na svoje bedrá ich úlohu.”

16. januára 1969 sa v Prahe na Václavskom námestí zapálil mladý študent filozofie Jan Palach a o tri dni následkom ťažkých popálenín podľahol. Svoj radikálny čin inšpirovaný sebaupaľovaním budhistických mníchov a mníšok protestujúcich proti náboženskej neslobode vo Vietname v 60. rokoch vykonal z vlastnej vôle. Motiváciou jeho činu bol poľavujúci národný odpor voči sovietskej okupácii vtedajšieho Československa.

V tom čase som ešte nebol na svete. Narodil som sa o necelé tri roky neskôr a viacmenej šťastné detstvo som prežil pod žiarivým socialistickým slnkom, ktoré svojimi lúčmi zhrievalo mieru kvet, ako sa spievalo v jednej propagandistickej pionierskej piesni, v malom meste na východe Slovenska, 12 km od hranice s vtedajším Sovietskym zväzom, ktorého vojská okupovali našu krajinu až do začiatku 90. rokov 20. storočia.

Udalosti novembra 1989 ma zastihli ako študenta maturitného ročníka miestneho gymnázia. Aby som sa mohol zúčastniť novembrových protestov, do najbližšieho väčšieho mesta som bol ochotný cestovať preplneným autobusom niekoľko kilometrov, pretože pre mňa bolo dôležité byť ich súčasťou. Boli to dni, kedy sa často skloňovalo Palachove meno, ktoré však už mne a mojim rovesníkom nič nehovorilo. Socialistická štátna moc sa postarala o jeho dôkladné vymazanie z histórie. Nemohli sme vedieť ani to, že od roku 1969 do roku 1989 Palachov príklad nasledoval viac ako tucet ľudí, občanov socialistických krajín, vedených pohnútkami podobnými tej jeho. Aj na Slovensku existovali obete, ktorých mená sú ešte aj dnes širokej verejnosti neznáme, pretože po Palachovom čine mali všetky médiá zakázané o podobných udalostiach informovať, nanajvýš sa o nich mohli okrajovo zmieniť ako o akejsi “módnej smrti”, aby týmto nadmieru neprimeraným spôsobom bagatelizovali ich posolstvo.

No skôr, než sa v bývalom Československu mohlo stať meno Jan Palach tabu, kráčali ulicami Prahy desiatky tisíc ľudí počas pietneho sprievodu deň po jeho smrti, ale aj o päť dní neskôr, aby sa poklonili jeho vystaveným pozostatkom, v nasledujúcich dňoch sa v mnohých mestách konali pokojné zhromaždenia a vyskytlo sa aj niekoľko spontánnych demonštrácií. Napriek tomu pár mesiacov po tragédii sa Palachova pamiatka začala presúvať do temných zákutí kolektívnej pamäti, kde ju chcela mať vtedajšia štátna moc. Život tých, ktorí prežili, išiel ďalej, iba sa museli prispôsobiť jeho zmeneným kvalitám, nakoľko pri potlačenej vôli k akcii sa celkom stratila aj nádej na jeho zlepšenie.

Palachov starostlivo naplánovaný čin, bol pre neho jediným východiskom zo situácie, v ktorej sa ocitla spoločnosť. Jeho obeť sa – možno paradoxne – mala stať nádejou pre jeho súčasníkov, no vo svojich spoločensko-historických súvislostiach sa nám dnes javí ako zbytočná, pretože jej účel nebol naplnený bezprostredne po jej vykonaní. Mohol sa naplniť až po dvadsiatich rokoch ticha. No aj tak nezodpovedanou otázkou zostáva, či boli novembrové udalosti jeho skutočným naplnením, keď po uplynutí bezmála 30 rokov od novembra 1989 znovu zapĺňame ulice a požadujeme zmenu systému.

Keď som sa toho februárového rána dočítal o vražde mladého slovenského novinára, hodnú chvíľu som túto informáciu nedokázal vyhodnotiť ako pravdivú, nedokázal som ju prijať ako holú skutočnosť vzťahujúcu sa ku krajine, v ktorej žijem, a tým priamo ku mne, a verím, že tento pocit sme vtedy prežívali mnohí. Ján Kuciak nebol prvým novinárom, ktorý bol odstránený ľuďmi, pre ktorých sa stal nepohodlným. V roku 2008 zmizol investigatívny novinár Paľo Rýpal a v r. 2015 Miroslav Pejko. Ich telá sa síce nikdy nenašli, ale je na mieste predpokladať, že ich stihol podobný osud. Rozdiel je v tom, že vražda Jána Kuciaka bola vykonaná proklamatívne, podobne ako keď niekto udrie po stole, či dupne nohou, aby ukázal, že je tu pánom.

V to ráno, keď sme sa mnohí dozvedeli o smrti Jána Kuciaka, mala jeho smrť jediný účel. Bolo ním odstránenie nepohodlnej osoby a súčasné zamedzenie prieniku – pre niekoho dramaticky nepríjemných – informácií na verejnosť, s jasným odkazom pre všetkých ďalších novinárov, ktorí by si dovolili zájsť tak ďaleko ako Ján. Zatiaľ nevieme, či bola alebo nebola vražda Martiny Kušnírovej súčasťou plánu, vedia to len tí, ktorí za ňou stoja, no jej smrť bolí o to viac, že sa na výskume svojho snúbenca priamo nepodieľala, že bola možno iba v nesprávnom čase na nesprávnom mieste (vo vlastnom dome so svojím partnerom) alebo mala jej smrť poslúžiť ako výstraha pre všetkých ďalších novinárov, že ich práca má presne vymedzené hranice, pri prekročení ktorých nebudú ušetrení nielen oni, ale ani ich rodinní príslušníci.

No tá istá násilná smrť dvoch mladých ľudí súčasne vyplavila na povrch mnohé z toho, čo malo zostať ukryté, ukázala nám skutočnú tvár krajiny, v ktorej žijeme, a vyhnala nás do ulíc. Ich smrť sme vztiahli na seba a ona sa začala vzťahovať na nás. Postavili sme sa k nej ako k udalosti, ktorá je s nami bezprostredne spätá, čím nás stmelila a zorganizovala, a naším konaním sme nanovo zadefinovali jej účel, a s touto novou definíciou sme na seba súčasne prevzali aj zodpovednosť za jeho naplnenie (každý minimálne pred vlastným svedomím). Je to zodpovednosť za to, aby smrť Jána a Martiny nebola premlčaná.

Ján Kuciak a Martina Kušnírová sa stali symbolom týchto pohnutých dní, akousi záštitou všetkých tých, ktorí nielenže si uvedomujú, že pre dobrý chod a dobré meno tejto krajiny sú nevyhnutné zásadné spoločenské zmeny, ale sú ochotní pre ne aj niečo urobiť. Avšak zmeny, ktoré dnes tak veľmi potrebujeme, nie je možné dosiahnuť v krátkom čase, a nemôžeme ich dosiahnuť len z ulíc. V posledných týždňoch sme urobili niekoľko významných krokov, ale stále sme iba na začiatku. Prechod od oligarchickej demokracie k liberálnej demokracii je zdĺhavý proces, ktorý si vyžaduje predovšetkým politickú gramotnosť voličov, teda schopnosť voliť zodpovedne, nie iba na základe povrchných vizuálnych dojmov, ale tej môžeme/musíme učiť iba nastupujúcu generáciu. Ani tým sa však problém takého spoločenského usporiadania, ktoré by skutočne slúžilo nám, občanom, nevyčerpáva. V čase, keď sa v bývalom Československu rodila demokracia, krajiny západnej Európy už prežívali jej krízu. Preto stojíme pred množstvom úloh, ktorých riešenie prinesú možno iba ďalšie generácie. V tejto chvíli je však dôležité, aby sme dokázali držať spolu a neustúpiť, zvlášť, keď nám chcú politici nahovoriť, že výmenou niekoľkých ľudí vo vláde sa vyriešili všetky problémy našej krajiny. Jeden zo staronových podpredsedov Národnej rady sa dokonca ospravedlnil “za všetko, čím si občania za tento mesiac museli prejsť”. Podľa neho sme to v uplynulom mesiaci mali ťažšie ako predtým. Nemali. Ťažšie to mal pravdepodobne on a jeho kolegovia, no rozhodne ani zďaleka nie také ťažké ako rodiny, ktoré strašným spôsobom prišli o svojich najbližších, Jána a Martinu. Predpokladám však, že pre nich by sa ospravedlnenie rovnalo výsmechu. My sme absolvovali iba niekoľko protestných stretnutí, na ktorých sme trochu vymrzli a trochu zmokli, ale urobili sme to radi a dokonca s istým zadosťučinením, zároveň sme nikoho a nič nestratili, práve naopak, myslím si, že sme veľa našli. Spoločným úsilím sme dokázali, že zmena je možná, ale nesmieme zabúdať, že zatiaľ je od nás ešte dosť vzdialená.

Existuje jedno čínske príslovie, ktoré hovorí, že ak vydržíme dostatočne dlho čakať pri rieke, uvidíme v nej plávať mŕtvoly našich nepriateľov. V situácii, keď sme sa stali svedkami naplánovanej vraždy dvoch nevinných mladých ľudí, pôsobia možno tieto slová do istej miery nevhodne, ale to, o čom hovoria predovšetkým, je, že na to, aby mohli byť veci dotiahnuté do konca, je potrebné vydržať. Práve preto, lebo ďalších mŕtvych už nechceme.

Maroš Rovňák, apríl 2018


Poznámka:

Moirologia je grécky pojem označujúci druh umeleckej formy lamentácie nad mŕtvym, ktorá môže mať rôzne podoby, od pokojných až k agresívnym.